Harry Potter a Polovičný princ

„Myslel som, že by ste mohli začať so škatuľami tisícdvanásť až tisícpäťdesiatšesť,“ povedal Snape so zlomyseľným úsmevom na perách. „Nájdete tam niekoľko známych mien, takže úloha bude o to zaujímavejšia. Pozrite sa…“

Teatrálnym gestom vytiahol kartičku z jednej škatule navrchu a čítal: „James Potter a Sirius Black – zadržaní pri použití ilegálneho zaklínadla na Bertrama Aubreyho. Aubreyho hlava dosiahla dvojnásobnú veľkosť.“ Snape sa uškŕňal. „Musí to byť veľká útecha, keď si pomyslíte, že hoci ich niet, záznam o ich veľkých činoch zostáva.“

Harry cítil, ako to v ňom zase začína vrieť. Zahryzol si do jazyka, aby Snapovi neodsekol niečo rovnako nepríjemné, sadol si pred škatule a jednu si pritiahol.

Tak ako očakával, bola to nezmyselná a nudná práca prerušovaná (Snape to zjavne tak naplánoval) pravidelnými triaškami v žalúdku, ktoré znamenali, že práve prečítal otcovo alebo Siriusovo meno, zvyčajne v súvislosti s rôznymi drobnými darebáctvami, a občas sa pritom vyskytli aj mená Remusa Lupina a Petra Pettigrewa. A kým opisoval ich rôzne priestupky a tresty, rozmýšľal, čo sa deje vonku, kde sa asi práve začal zápas… Ginny na poste stíhačky proti Čcho…

Harry každú chvíľu pozeral na veľké nástenné hodiny. Zdalo sa mu, že sa pohybujú o polovicu pomalšie ako normálne hodiny. Žeby ich Snape začaroval? Nemôže tu predsa byť iba pol hodiny… hodinu… hodinu a pol…

Keď hodiny ukazovali pol jednej, začalo mu škvŕkať v žalúdku. Snape, ktorý za celý čas, odkedy zadal Harrymu úlohu, neprehovoril, napokon desať minút po jednej zdvihol hlavu.

„Myslím, že to bude stačiť,“ povedal chladne. „Označte miesto, pokiaľ ste prišli. Budete pokračovať na budúcu sobotu o desiatej.“

„Áno, pane.“

Harry bez kontroly zastrčil do škatuľky ohnutú kartičku a ponáhľal sa k dverám, kým si to Snape nerozmyslí, bežal hore kamennými schodmi a natŕčal uši, či nezačuje nejaké zvuky zo štadióna, ale všade bolo ticho… takže už je po zápase…

Váhal, či vojsť do plnej Veľkej siene, no potom vybehol hore mramorovým schodiskom, lebo chrabromilské družstvo, či už vyhralo, alebo prehralo, zvyčajne oslavovalo alebo smútilo vo vlastnej klubovni.

„Quid agis?“ opatrne zahlásil Tučnej panej a bol zvedavý, čo nájde dnu.

Z jej výrazu sa nedalo nič vyčítať, lebo odpovedala: „Uvidíš.“

A prehupla sa dopredu.

Z diery za ňou sa ozval rev. Harry zostal stáť s otvorenými ústami, keď decká pri pohľade naňho začali vrieskať a niekoľko rúk ho vtiahlo do miestnosti.

„Vyhrali sme!“ reval Ron, skočil pred Harryho a mával strieborným pohárom. „Vyhrali sme! Štyristopäťdesiat ku sto štyridsiatim! Vyhrali sme!“

Harry sa obzeral. Bežala k nemu Ginny, celá rozžiarená, a hodila sa mu okolo krku. Bez rozmýšľania, bez toho, že by si to bol plánoval, bez obáv, že na nich pozerá päťdesiat ľudí, ju Harry pobozkal.

Po dlhej chvíli – možno to bolo aj pol hodiny – alebo aj niekoľko slnkom zaliatych dní – sa od seba odtrhli. V miestnosti nastalo ticho. Potom niekoľkí obdivne zahvízdali a ozval sa nervózny chichot. Harry sa pozrel ponad Ginninu hlavu a videl, že Dean Thomas drží v ruke rozbitý pohár a Romilda Vanová sa tvári, akoby išla niečo hodiť. Hermiona sa usmievala, ale Harryho oči hľadali Rona. Nakoniec ho našiel – stále držal v rukách pohár a tváril sa tak, akoby ho práve niekto udrel palicou po hlave. Na zlomok sekundy pozreli na seba, potom Ron nepatrne kývol hlavou, čo si Harry vyložil ako: „No keď musíš.“

Tvor v jeho hrudi víťazoslávne zreval, Harry sa usmieval na Ginny a bez slov ukázal na portrétovú dieru. Účelom dlhej prechádzky po areáli – keď im naň zvýši čas – mal byť rozbor zápasu.

25

Vypočuté proroctvo

To, že Harry Potter chodí s Ginny Weasleyovou, zaujímalo veľa ľudí, predovšetkým dievčatá, no on sám bol v nasledujúcich týždňoch opäť odolný voči klebetám a šťastný. Napokon, bola to veľmi príjemná zmena. Tentoraz o ňom rozprávali v súvislosti s niečím, čo mu spôsobuje také šťastie, ako si už dávno nepamätal, a nie preto, že sa zaplietol do nejakej hrôzostrašnej udalosti súvisiacej s čiernou mágiou.

„Človek by si myslel, že ľudia majú na klebetenie aj lepšie témy,“ vyhlásila Ginny. Sedela na zemi v klubovni opretá o Harryho nohy a čítala Denného Proroka. „Tri útoky dementorov za týždeň, a Romilda Vanová sa ma spýta, či je to pravda, že máš na hrudi vytetovaného hipogrifa.“

Ron s Hermionou sa rozosmiali na celé kolo. Harry ich ignoroval.

„Čo si jej povedala?“

„Povedala som, že tam máš uhorského chvostorožca,“ usmiala sa Ginny a lenivo prevrátila stránku novín. „Vyzerá to frajerskejšie.“

„Ďakujem,“ uškŕňal sa Harry. „A čo si povedala, čo má vytetované Ron?“

„Pygmejského chumkáča, ale nepovedala som kde.“

Ron sa mračil, zato Hermiona sa váľala od smiechu.

„Len si dajte pozor,“ varovne ukazoval na Harryho a Ginny. „To, že som vám dal dovolenie, neznamená, že ho nemôžem zrušiť…“

„Tvoje dovolenie!“ pohŕdavo vyprskla Ginny. „Odkedy mi ty udeľuješ dovolenia? Mimochodom, ty sám si povedal, že si radšej, keď je to Harry než Michael alebo Dean.“