Harry Potter a Polovičný princ

„Tak potom už strácate svoje schopnosti!“ uškrnul sa Malfoy. „Stále mi ponúkal pomoc – chcel všetku slávu pre seba – chcel sa na tom podieľať – vraj Čo to robíš? S tým náhrdelníkom to bolo hlúpe, všetko si mohol prezradiť… Ale nepovedal som mu, čo robím v núdzovej miestnosti. Zajtra sa zobudí a bude po všetkom a už nebude obľúbencom Temného pána, v porovnaní so mnou nebude nič, nič!“

„Veľmi potešiteľné,“ pokojne prikývol Dumbledore. „Všetci sme, pravdaže, radi, keď niekto ocení našu prácu… ale musel si mať nejakého komplica… niekoho v Rokville, kto podstrčil Katie ten… ten… ááá…“

Dumbledore znova zavrel oči a prikývol, akoby zaspával.

„… pravdaže… Rosmerta. Ako dlho bola pod imperiusom?“

„Konečne ste na to prišli?“ posmieval sa Malfoy.

Zdola sa ozval ďalší výkrik, hlasnejší než ten posledný. Malfoy sa znovu nervózne obzrel, potom sa znova otočil k Dumbledorovi, ktorý pokračoval. „Takže chuderka Rosmerta musela striehnuť na vlastnom záchode a odovzdať náhrdelník hociktorému rokfortskému študentovi, ktorý vojde do miestnosti sám? A tá otrávená medovina… no, prirodzene, Rosmerta ju mohla na tvoj pokyn otráviť a poslať fľašu Slughornovi v presvedčení, že to je vianočný darček pre mňa… áno, veľmi šikovné… veľmi šikovné… chudák Filch by, pravdaže, nekontroloval Rosmertinu fľašku. Povedz mi, ako si sa dohováral s Rosmertou? Myslel som si, že sledujeme všetky spôsoby komunikácie zo školy i do školy.“

„Začarované mince,“ odvetil Malfoy, akoby ho niečo nútilo rozprávať, hoci ruka, v ktorej držal prútik, sa mu strašne triasla. „Ja som mal jednu a ona druhú a mohol som jej posielať správy…“

„Nie je to tajná metóda dohovárania, ktorú používala vlani skupinka, čo si hovorila Dumbledorova armáda?“ spýtal sa Dumbledore. Hovoril to ľahkým konverzačným tónom, ale Harry videl, že sa po stene zase zviezol o kúsok nižšie.

„Áno, od nich som mal ten nápad,“ priznal Malfoy s krivým úsmevom. „Ten nápad otráviť medovinu mi tiež vnukla tá humusáčka Grangerová, keď som ju počul v knižnici rozprávať, že Filch nerozozná elixíry…“

„Prosím ťa, nepoužívaj predo mnou to urážlivé slovo,“ prerušil ho Dumbledore.

Malfoy sa drsne zasmial.

„Vám záleží na tom, či hovorím humusáčka, keď vás o chvíľu zabijem?“

„Áno,“ odvetil Dumbledore a Harry videl, že sa mu nohy trochu pošmykli, ako sa zapieral, aby sa na nich udržal. „A pokiaľ ide o to, že sa ma chystáš zabiť, Draco, už si mal na to dosť dlhý čas. Teraz sme celkom sami. Ani snívať si nemohol, že budem taký bezbranný ako teraz, a predsa si neurobil nič…“

Malfoyove ústa sa mimovoľne skrivili, akoby ochutnal niečo veľmi horké.

„No a pokiaľ ide o dnešný večer, som trochu zmätený, ako sa to stalo… Vedel si, že som odišiel zo školy? Ale pravdaže,“ odpovedal si sám. „Rosmerta ma videla odchádzať, tak ti to oznámila prostredníctvom tej geniálnej mince…“

„Presne tak,“ prikývol Malfoy. „No povedala, že ste išli iba na pohárik, že sa vrátite…“

„No, napiť som sa rozhodne napil… a vrátil som sa… len-len,“ šepkal Dumbledore. „Takže si sa rozhodol pripraviť mi pascu?“

„Rozhodli sme sa vypustiť nad vežu Temné znamenie, aby ste sa poponáhľali zistiť, kto je mŕtvy,“ hovoril Malfoy. „A zabralo to!“

„No áno… áno a nie…“ odvetil Dumbledore. „Ale mám to chápať tak, že nikto nebol zavraždený?“

„Je tam nejaký mŕtvy,“ Malfoyov hlas znel o oktávu vyššie. „Niekto z vašich ľudí… neviem kto, bola tma… prekročil som telo… mal som čakať tu hore, kedy sa vrátite, lenže do cesty sa postavili tí vaši fénixi…“

„Áno, to oni robia,“ prikývol Dumbledore.

Zdola sa ozval buchot a krik, hlasnejší než predtým. Znelo to, akoby niekto zápasil priamo na točitom schodisku k hradbám, kde stáli Dumbledore, Malfoy a Harry. Harryho srdce nečujne búšilo v neviditeľnej hrudi… Niekto je mŕtvy… Malfoy prekročil telo… ale kto je to?

„Tak či onak zostáva málo času,“ ozval sa Dumbledore. „Takže si preberme tvoje možnosti, Draco.“

„Moje možnosti!“ nahlas zvolal Malfoy. „Ja tu stojím s prútikom v ruke a idem vás zabiť…“

„Drahý chlapče, v tomto si už nič nepredstierajme. Keby si ma chcel zabiť, bol by si to urobil hneď, len čo si ma odzbrojil. Nebol by si sa zdržiaval týmto príjemným rozhovorom o spôsoboch a prostriedkoch.“

„Ja nemám nijaké možnosti!“ preriekol Malfoy a zrazu bol rovnako biely ako Dumbledore. „Musím to urobiť! Zabije ma! Zabije celú moju rodinu!“

„Chápem, v akej si ťažkej pozícii,“ povedal Dumbledore. „Čo myslíš, prečo som ťa nezastavil už skôr? Lebo som vedel, že lord Voldemort by ťa ihneď zavraždil, keby vedel, že ťa podozrievam.“

Malfoy sa pri tom mene strhol.

„Neodvažoval som sa rozprávať sa s tebou o poslaní, o ktorom som vedel, že ti ho zverili, aby náhodou na teba nepoužil legilimenciu,“ pokračoval Dumbledore. „Ale teraz sa konečne môžeme rozprávať otvorene… nič sa nestalo, nikomu si neublížil, hoci si mal šťastie, že tvoje neplánované obete prežili… môžem ti pomôcť, Draco.“

„Nie, nemôžete,“ šepkal Malfoy a prútik sa mu už naozaj veľmi triasol. „Nikto mi nemôže pomôcť. Povedal mi, že to mám urobiť, inak ma zabije. Nemám na výber.“