Harry Potter a Polovičný princ

Harry sa nepokúšal hádať, ani vysvetľovať. Stále sa neovládateľne triasol. Hagrid to, žiaľ, onedlho zistí, o chvíľu… Keď zamierili k hradu, Harry videl, že v oknách sa svieti. Jasne si vedel predstaviť, čo sa tam deje, ľudia chodia z izby do izby, hovoria si, že sa do hradu dostali smrťožrúti, že nad Rokfortom svietilo Temné znamenie, že niekoho museli zabiť…

Dubové vchodové dvere boli otvorené a svetlo z nich dopadalo na cestu a na trávnik. Pomaly, neisto vychádzali dolu schodmi ľudia v županoch, nervózne sa obzerali, či neuvidia nejaké stopy po smrťožrútoch, ktorí utiekli do noci. Harryho oči sa však upierali na zem pod najvyššou vežou. Zdalo sa mu, že tam v tráve vidí čiernu, skrčenú kopu, hoci bol priďaleko, aby niečo rozoznal. No kým bez slova hľadel na miesto, kde asi ležalo Dumbledorovo telo, videl, že ľudia smerujú ta.

„Na čo to pozerajú?“ spýtal sa Hagrid už blízko hradu a Tesák sa im držal pri nohách. „Čo to tam leží v tráve?“ dodal Hagrid prudko a zamieril pod Astronomickú vežu, kde sa zhromažďovala malá skupinka. „Vidíš to, Harry? Rovno pod vežou? Tam, kde Temné znamenie… doparoma… myslíš, že niekoho vyhodili…?“

Hagrid zmĺkol a tá myšlienka bola taká strašná, že ju očividne nemohol vysloviť nahlas. Harry šiel vedľa neho, cítil bolesť na tvári, na nohách, kde ho za poslednú polhodinu zasiahli rôzne zaklínadlá, hoci akosi vzdialene, akoby ich utrpel niekto vedľa neho. Skutočné a neodvolateľné bolo to, čo ho tlačilo na prsiach…

Ako vo sne prešli s Hagridom pomedzi šepkajúci si hlúčik až dopredu, kde onemení študenti a učitelia nechali miesto.

Harry počul, ako Hagrid zastonal od bolesti a zdesenia, ale nezastal. Pomaly šiel dopredu, až prišiel k miestu, kde ležal Dumbledore, a čupol si k nemu.

Od chvíle, keď prestalo pôsobiť znehybňujúce zaklínadlo, ktorým ho Dumbledore spútal, Harry vedel, že niet nádeje, vedel, že prestalo účinkovať iba preto, lebo ten, kto ho vyslovil, je mŕtvy. No napriek tomu nebol pripravený vidieť ho tu s rozhodenými rukami, dolámaného – najväčšieho čarodejníka, akého poznal.

Dumbledore mal zatvorené oči a nebyť toho, v akom čudnom uhle ležali jeho končatiny, zdalo by sa, že spí. Harry mu napravil polmesiačikovité okuliare na krivom nose a rukávom utrel pramienok krvi, ktorý mu vytiekol z úst. Potom pozrel na múdru starú tvár a usiloval sa pochopiť tú obrovskú a nepochopiteľnú pravdu: že Dumbledore s ním už nikdy neprehovorí, už nikdy mu nebude môcť pomôcť…

Hlúčik za ním si šepkal. Po dlhom čase si Harry uvedomil, že kľačí na niečom tvrdom, a pozrel dolu.

Medailón, ktorý sa im podarilo získať pred toľkými hodinami, vypadol Dumbledorovi z vrecka. Otvoril sa, možno preto, že dopadol na zem z takej výšky. A hoci Harry nemohol cítiť väčšie zdesenie, hrôzu ani smútok, keď ho zdvihol, vedel, že niečo nie je v poriadku…

Prevracal medailón v rukách. Tento nebol ani taký veľký ako ten, čo videl v mysľomise, ani na ňom neboli nijaké značky, nijaké ozdobné S, ktoré malo byť Slizolinovým znakom. Navyše v ňom nebolo nič, iba útržok poskladaného pergamenu, vsunutý tam, kde bývajú podobizne.

Harry ani nerozmýšľal, čo robí, automaticky útržok pergamenu vytiahol. Roztvoril ho a pri svetle mnohých prútikov, ktoré teraz svietili za ním, čítal:

Temnému pánovi!

Viem, že keď budeš toto čítať, budem už dávno mŕtvy, ale chcem, aby si vedel, že to ja som odhalil Tvoje tajomstvo. Ukradol som skutočný horcrux a mám v úmysle zničiť ho, len čo budem môcť. Stojím zoči-voči smrti s nádejou, že keď príde čas Tvojho boja, znova budeš smrteľný.

R. A. B.

Harry nevedel a bolo mu to jedno, čo tá správa znamená. Záležalo iba na jednej veci. Toto nie je horcrux. Dumbledore sa pripravil o sily, keď vypil ten strašný elixír, pre nič. Harry skrčil pergamen v ruke a v očiach ho pálili slzy. Tesák za ním začal zavýjať.

29

Fénixov žalospev

„Poď, Harry…“

„Nie.“

„Nemôžeš tu zostať, Harry… poď…“

„Nie.“

Nechcel odísť od Dumbledora, nechcel ísť nikam. Hagridova ruka na jeho pleci sa triasla. Potom iný hlas povedal: „Poď, Harry.“

Oveľa menšia a teplejšia ruka uzavrela jeho ruku a dvíhala ho. Bez rozmýšľania poslúchol. Iba keď naslepo kráčal pomedzi dav, podľa kvetinovej vône vo vzduchu si uvedomil, že to Ginny ho vedie naspäť do hradu. Bičovali ho nezrozumiteľné hlasy, vzlyky, výkriky a kvílenie, ale Harry s Ginny šli ďalej, hore schodmi do vstupnej haly. Ako kráčali k mramorovému schodisku, Harrymu kdesi na okraji zorného poľa plávali tváre, ľudia naňho hľadeli, šepkali si, čudovali sa a chrabromilské rubíny sa ligotali na dlažbe ako kvapky krvi.

„Ideme do nemocničného krídla,“ povedala Ginny.

„Nie som zranený,“ namietal Harry.

„Tak prikázala McGonagallová,“ vysvetľovala Ginny. „Všetci sú tam hore, Ron a Hermiona, Lupin, všetci…“