Harry Potter a Polovičný princ

Vzrušenie medzi mladšími študentmi spôsobil svetlobelasý koč veľký ako dom s tuctom okrídlených svetložltých koní v záprahu, aký nikdy v živote nevideli, ktorý neskoro popoludní pred pohrebom priletel priamo z oblohy a pristál na okraji Zakázaného lesa. Harry z okna hľadel, ako po schodíkoch z koča vystúpila obrovská a krásna žena s olivovou pleťou a čiernymi vlasmi a vrhla sa do Hagridovho otvoreného náručia. Medzitým sa v hrade ubytovala delegácia ministerských úradníkov vrátane samotného ministra mágie. Harry sa starostlivo vyhýbal stretnutiu s kýmkoľvek z nich. Bol si istý, že skôr či neskôr ho znovu požiadajú, aby im porozprával o poslednom výlete Dumbledora z Rokfortu.

Harry, Ron, Hermiona a Ginny trávili celý čas spolu. Krásne počasie akoby sa im vysmievalo. Harry si vedel predstaviť, aké by to bolo, keby Dumbledore nebol zomrel a prežívali by tieto chvíle na konci školského roka. Ginny by mala po skúškach, nezaťažovali by ich domáce úlohy… a každú hodinu odkladal, kedy im povie to, čo musel povedať, kedy urobí to, čo musel urobiť, pretože bolo priveľmi ťažké zriecť sa najväčšieho potešenia.

Dva razy denne navštevovali nemocničné krídlo: Nevilla prepustili, no Bill bol stále v opatere madam Pomfreyovej. Jazvy sa mu nehojili. V skutočnosti sa teraz tak trochu podobal na Divookého Moodyho, hoci, našťastie, mal obe oči a nohy a zdalo sa, že jeho osobnosť sa nezmenila. Pravdepodobne jediné, čo sa zmenilo, boli chute – teraz mal rád veľmi málo prepečené steaky.

„Ešte šťastie, že si berhie mňa,“ šťastne hovorila Fleur a natriasala Billovi vankúše, „lebo Brhiti mäso obyčajne prhevarhia, ja som to vždy ovorila.“

„Asi sa budem musieť zmieriť s tým, že si ju vážne zoberie,“ vzdychla si v ten večer Ginny, keď s Harrym, Ronom a Hermionou sedeli v chrabromilskej klubovni pri otvorenom okne a hľadeli za súmraku na areál školy.

„Nie je až taká zlá,“ tvrdil Harry. „Aj keď je škaredá,“ dodal rýchlo, lebo Ginny nadvihla obočie, a ona sa zasmiala.

„No, ak to znesie mama, môžem aj ja.“

„Zomrel ešte niekto známy?“ spýtal sa Ron Hermiony, ktorá študovala Večerného Proroka.

Hermiona zvraštila tvár, nepáčil sa jej drsný tón, akým sa to snažil hovoriť.

„Nie,“ odvetila vyčítavo a poskladala noviny. „Stále hľadajú Snapa, ale ani stopy…“

„Samozrejme,“ ozval sa Harry, v ktorom stúpal hnev zakaždým, keď prišla do reči táto téma. „Snapa nenájdu, kým nenájdu Voldemorta, a keďže sa im to nepodarilo za celý ten čas…“

„Ja idem do postele,“ zazívala Ginny. „Nespím dobre, odkedy… no… zišlo by sa mi trochu sa vyspať.“

Pobozkala Harryho (Ron sa náročky odvrátil), zakývala zvyšným dvom a odišla do dievčenských spálni. Len čo sa dvere za ňou zavreli, Hermiona sa naklonila k Harrymu s tým najhermionovskejším výrazom na tvári.

„Harry, dnes ráno som v knižnici niečo našla…“

„R. A. B.?“ Harry sa ostražito vystrel.

Necítil nič také ako často predtým – vzrušenie, zvedavosť, túžbu preniknúť na koreň záhady. Jednoducho však vedel, že musí odhaliť pravdu o skutočnom horcruxe, až potom sa pohne ďalej po temnej a kľukatej ceste, po ceste, na ktorú s Dumbledorom vykročili spolu a po ktorej teraz bude musieť kráčať sám. Tam niekde sú možno ešte štyri horcruxy a každý treba najprv nájsť a zničiť a až potom bude možné zabiť Voldemorta. Stále si ich opakoval, akoby sa tým mohli priblížiť na dosah: medailón… šálka… had… niečo od Chrabromila alebo Bystrohlavovej… medailón… šálka… had… niečo od Chrabromila alebo Bystrohlavovej.

Táto mantra mu pulzovala v mysli, keď večer zaspával, a sny mal plné šálok a tajomných predmetov, na ktoré nemohol dočiahnuť, hoci Dumbledore mu ponúkal povrazový rebrík, ktorý sa menil na hady, len čo po ňom začal liezť…

Ráno po Dumbledorovej smrti ukázal Hermione lístok z medailónu, a hoci za iniciálami hneď nespoznala nejakého čarodejníka, o ktorom niekde čítala, odvtedy behala do knižnice trochu častejšie, než by potreboval človek, ktorý nemá nijaké domáce úlohy.

„Nie,“ povedala smutne, „skúšala som to, Harry, ale nenašla som nič… také iniciály má zopár dobre známych čarodejníkov –Rosalind Antigona Bungsová, Rupert Axebanger Brookstanton… ale zdá sa, že tí sa vôbec nehodia. Súdiac podľa toho lístka osoba, ktorá ukradla horcrux, Voldemorta poznala, a nemôžem nájsť ani najmenší dôkaz, že by s ním Bungsová alebo Axebanger niekedy mali niečo do činenia. Ide o… Snapa.“

Zjavne bola nervózna už len pri vyslovení toho mena.

„Čo je s ním?“ chrapľavo sa spýtal Harry a ovisol na stoličke.

„No, ide o to, že som čiastočne mala pravdu s tým Polovičným Princom,“ hovorila opatrne.

„Musíš mi to teraz vešať na nos, Hermiona? Čo myslíš, aký mám z toho teraz pocit?“

„Nie… nie, Harry, to som nemyslela!“ povedala rýchlo a obzrela sa, či ich niekto nepočúva. „Mala som pravdu, že tá kniha kedysi patrila Eileen Princovej. Vieš… bola to Snapova matka!“

„Veď nebola ktovieaká krásavica,“ poznamenal Ron, no Hermiona ho ignorovala.