Harry Potter a Polovičný princ

„Ja… no dobre, pokiaľ bude Shacklebolt naďalej pracovať… ehm… výborne,“ chabo pokračoval premiér, ale Scrimgeour ho sotva počúval.

„A teraz pokiaľ ide o Herberta Chorleyho… vášho zástupcu,“ pokračoval. „Toho, čo zabával verejnosť napodobňovaním kačice.“

„Čo je s ním?“ spýtal sa premiér.

„Je to jasná reakcia na nedokonale zvládnutý imperius,“ povedal Scrimgeour. „Poplietlo mu to hlavu, no aj tak by mohol byť nebezpečný.“

„Veď iba kváka!“ hlesol premiér. „Trochu odpočinku by možno… keby trochu prestal piť…“

„V tejto chvíli ho vyšetruje konzílium liečiteľov z Nemocnice svätého Munga pre čarovné choroby a zranenia. Zatiaľ sa pokúsil troch z nich uškrtiť,“ dodal Scrimgeour. „Myslím, že bude najlepšie, ak ho na nejaký čas odstránime zo spoločnosti muklov.“

„Ja… dobre… ale vylieči sa, však?“ znepokojene sa spýtal premiér. Scrimgeour iba pokrčil plecami a už sa vracal ku kozubu.

„To je naozaj všetko, čo som chcel povedať. Budem vás priebežne informovať o vývoji situácie, pán premiér – vlastne ja zrejme budem priveľmi zaneprázdnený, aby som mohol prísť osobne, takže v tom prípade sem pošlem Fudgea. Súhlasil, že zostane vo funkcii poradcu.“

Fudge sa pokúsil o úsmev, no neúspešne, vyzeral, akoby ho boleli zuby. Scrimgeour si už z vrecka vyberal ten tajomný prášok, ktorý sfarboval plamene do zelena. Premiér chvíľu beznádejne hľadel na tých dvoch, no napokon predsa z neho vyleteli slová, ktoré sa celý večer usiloval potlačiť.

„Ale, prepánakráľa, veď ste čarodejníci! Viete čarovať! Určite si s tým poradíte… so všetkým!“

Scrimgeour sa na mieste pomaly otočil, vymenili si neveriace pohľady s Fudgeom, ktorému sa úsmev tentoraz podaril, a vľúdne povedal: „Problém je v tom, že aj druhá strana ovláda mágiu, pán premiér.“

A nato obaja čarodejníci jeden po druhom vstúpili do jasnozelených plameňov a zmizli.

2

Pradiarska ulička

Omnoho míľ ďalej sa mrazivá hmla, ktorá sa tisla premiéroví do okien, vznášala nad špinavou riekou kľukatiacou sa medzi zarastenými brehmi plnými odpadkov. Dovysoka sa tam týčil velikánsky tmavý a zlovestný komín, zvyšok už opustenej továrne. Nebolo tam počuť nijaký zvuk okrem šumu čiernej vody a naokolo nebolo ani stopy po živote okrem vychudnutej líšky, ktorá sa zakrádala dolu brehom a beznádejne ňuchala, či vo vysokej tráve nenatrafí na nejaký starý obal od ryby s hranolčekmi.

No vtom sa pri vode ozvalo slabé puknutie a sčista-jasna sa zjavila štíhla postava s kapucňou. Líška zmeravela a uprela na čudné nové zjavenie ostražitý pohľad. Postave chvíľku trvalo, kým sa zorientovala, a potom vykročila ľahkým rýchlym krokom a dlhý plášť jej šuchotal po tráve.

Vzápätí sa ozvalo hlasnejšie puknutie a zjavila sa ďalšia postava v kapucní.

„Počkaj!“

Prenikavý výkrik líšku vyľakal a takmer sa prilepila k zemi. Nato vyskočila z úkrytu a trielila hore svahom. Záblesk zeleného svetla, zavytie a líška padla na zem mŕtva.

Druhá postava nohou prevrátila zviera.

„Bola to iba líška,“ pohŕdavo prehovoril spod kapucne ženský hlas. „Myslela som, že možno auror… Cissy, počkaj!“

Postava, ktorú chcela dobehnúť, pri záblesku zastala a obzrela sa, no vzápätí sa škriabala hore brehom, kde práve padla líška.

„Cissy – Narcissa – počúvaj ma…“

Druhá žena dobehla prvú a chytila ju za ruku, no tá sa jej vykrútila.

„Vráť sa, Bella!“

„Musíš ma vypočuť!“

„Už som ťa počúvala. Rozhodla som sa. Nechaj ma na pokoji!“

Narcissa sa už dostala na vrch brehu, kde staré zábradlie oddeľovalo rieku od úzkej, kockami dláždenej ulice. Bella ju okamžite nasledovala. Stáli vedľa seba a hľadeli oproti na rady ošarpaných tehlových domov s matnými oknami, ktoré slepo hľadeli do tmy.

„Tu býva?“ pohŕdavo sa spýtala Bella. „Tu? Na tomto muklovskom hnojisku? Určite sme prvé nášho druhu, čo vkročili…“

No Narcissa ju nepočúvala, prekĺzla cez medzeru v hrdzavom zábradlí a už sa ponáhľala cez cestu.

„Cissy, čakaj!“

Bella sa rozbehla, plášť povieval za ňou, a videla, že Narcissa prebieha cez uličku medzi domami do druhej, takmer rovnakej ulice. Niektoré pouličné lampy boli pokazené a obe ženy bežali striedavo cez pásy svetla a hlbokej tmy. Prenasledovateľka dohnala prvú ženu, len čo zabočila za roh, a tentoraz sa jej podarilo chytiť ju za ruku a otočiť tvárou k sebe.

„Cissy, to nesmieš urobiť, nemôžeš mu veriť…“

„Temný pán mu verí, či nie?“

„Temný pán sa… podľa mňa… mýli,“ dychčala Bella a oči pod kapucňou sa jej zablýskali, keď sa obzrela okolo seba, či sú naozaj samy. „V každom prípade nám povedal, aby sme o tom pláne nikomu nehovorili. Toto je zrada Temného pána…“

„Pusti ma, Bella!“ zavrčala Narcissa, vytiahla spod plášťa prútik a výhražne ho otrčila pred tvár tej druhej. Bella sa iba zasmiala.

„Cissy, vlastnú sestru? To by si ne…“

„Už nie je nič, čo by som neurobila!“ vyhŕkla Narcissa a v jej hlase znela hystéria. Chytila prútik ako nôž a znovu vyletel záblesk svetla. Bella pustila sestrinu ruku, akoby sa popálila.

„Narcissa!“