Harry Potter a Ohnivá čaša

„Je toho veľa, čo by som vám všetkým chcel dnes večer povedať,“ pokračoval, „ale najprv musím spomenúť stratu skvelého človeka, ktorý tu mal sedieť,“ ukázal na bifľomorský stôl, „a tešiť sa z hostiny spolu s nami. Prosil by som, aby ste všetci vstali a zdvihli svoje čaše na pamiatku Cedrica Diggoryho.“

Urobili tak všetci. Zavŕzgali lavice a každý zdvihol pohár a opakoval: „Cedric Diggory.“

Harry v dave zazrel Čcho. Po tvári jej stekali slzy. Keď si sadli, hľadel do stola.

„Cedric stelesňoval mnohé vlastnosti príznačné pre Bifľomor,“ hovoril Dumbledore. „Bol dobrým a verným priateľom, usilovným žiakom, ctil čestné správanie. Jeho smrť zasiahla všetkých, či ste ho poznali dobre, alebo nie. Myslím, že preto máte právo vedieť, ako sa to stalo.“

Harry zdvihol hlavu a hľadel na Dumbledora.

„Cedrica Diggoryho zavraždil lord Voldemort.“

Veľkou sieňou preletel zdesený šepot. Žiaci v úžase neveriacky hľadeli na Dumbledora. Tváril sa celkom pokojne a čakal, kým šum utíchol.

„Ministerstvo mágie si neželalo, aby som vám to povedal. Rodičia niektorých budú možno zdesení, že som to urobil – buď preto, lebo neveria, že sa lord Voldemort vrátil, alebo si myslia, že som vám to nemal povedať, lebo ste ešte primladí. Ja však verím, že pravda je lepšia ako lož, a predstierať, že Cedricova smrť bola nehoda alebo následok nejakej chyby, by bola urážka jeho pamiatky.“

K Dumbledorovi sa teraz obrátili všetky tváre, omráčené a vyľakané. Alebo takmer všetky. Harry videl, že pri slizolinskom stole Draco Malfoy čosi šepká Crabbovi a Goylovi. Zachvátil ho prudký príval hnevu. Donútil sa pozrieť opäť na Dumbledora.

„Harrymu sa podarilo lordovi Voldemortovi uniknúť,“ vravel ďalej Dumbledore. „Riskoval vlastný život, aby priniesol Cedricovo telo naspäť do Rokfortu. Prejavil veľkú statočnosť, akú zoči-voči lordovi Voldemortovi preukázalo len málo čarodejníkov, a za to si ho vysoko ctím.“

Dumbledore sa vážne obrátil k Harrymu a znova zdvihol času. Skoro všetci vo Veľkej sieni nasledovali jeho príklad. Šepkali pritom jeho meno, tak ako šepkali Cedricovo, a pripíjali mu. Ale pomedzi stojace postavy Harry postrehol, že Malfoy, Crabbe, Goyle a mnohí iní Slizolinčania vzdorovito zostali sedieť a pohárov sa nedotkli. Dumbledore, ktorý napokon nemal čarovné oko, ich nevidel.

Keď si všetci znovu sadli, riaditeľ pokračoval: „Cieľom Trojčarodejníckeho turnaja bolo podporovať a propagovať vzájomné čarodejnícke porozumenie. Vo svetle najnovšej udalosti – návratu lorda Voldemorta – sú také zväzky ešte dôležitejšie.“

Odmlčal sa, pozrel na madam Maxime a Hagrida, na Fleur Delacourovú a jej spolužiakov z Beauxbatonsu, na Viktora Kruma a Durmstrangčanov pri slizolinskom stole. Harry videl, že Krum hľadí napäto, skoro vyľakane, akoby čakal, že Dumbledore povie niečo nepríjemné.

„Všetci hostia v tejto sieni,“ a Dumbledorove oči sa pristavili na durmstrangských študentoch, „tu budú kedykoľvek vítaní, ak sa sem raz rozhodnú vrátiť. Všetkým vám znova hovorím – vzhľadom na návrat lorda Voldemorta sme silní, ak sme spojení, a slabí, ak sme rozdelení. Schopnosť lorda Voldemorta rozsievať nezhody a nepriateľstvo je veľmi veľká. Môžeme proti nej bojovať iba tak, ak ukážeme rovnako silné puto priateľstva a dôvery. Rozdiely vo zvykoch a jazyku neznamenajú nič, ak sú naše ciele rovnaké a naše srdcia otvorené.

Domnievam sa – a nikdy som si viac neželal, aby som sa mýlil – že nás všetkých čakajú ťažké a neblahé časy. Niektorí z vás v tejto sieni ste už trpeli priamym pričinením lorda Voldemorta. Mnohé z vašich rodín rozdelil. Pred týždňom vzal spomedzi nás jedného študenta.

Nezabudnite na Cedrica. Pamätajte, ak nastane chvíľa a budete sa musieť rozhodnúť medzi tým, čo je správne a čo je ľahké, pomyslite na to, čo sa stalo dobrému, láskavému a statočnému chlapcovi iba preto, že skrížil cestu lordovi Voldemortovi. Nezabudnite na Cedrica Diggoryho.“

Harryho kufor bol zbalený a na ňom stála klietka s Hedvigou. S Ronom a Hermionou čakali v preplnenej vstupnej hale s ostatnými štvrtákmi na koče, ktoré ich odvezú na rokvillskú stanicu. Bol ďalší krásny letný deň. Harry predpokladal, že na Privátnej ceste bude večer teplo, všetko zelené, záhony budú hýriť farbami. Tá predstava ho však vôbec netešila.

„’Aarry!“

Obzrel sa. Po kamenných schodoch sa do hradu ponáhľala Fleur Delacourová. Ďaleko za ňou Harry videl, ako Hagrid pomáha madam Maxime zapriahať obrovské kone. Beauxbatonský koč bol takmer pripravený na odchod.

„Verhím, že sa zase uvidíme,“ zastala Fleur pri Harrym a podávala mu ruku. „Dúfam, že tu dostanem miesto, aby som si zlepšila angličtinu.“

„Už hovoríš veľmi dobre,“ pochválil ju Ron trochu priškrtene. Fleur sa naňho usmiala. Hermiona sa zachmúrila.

„Dovidenia, ’Arry!“ zakývala a odchádzala. „Som rhada, že som ťa spoznala.“

Harrymu to trochu zdvihlo náladu a hľadel za ňou, ako sa rýchlo vracia k madam Maxime a striebristé vlasy sa jej vlnia v slnečnom svetle.

„Ktovie, ako sa durmstrangskí študenti dostanú naspäť,“ uvažoval Ron. „Myslíš, že sa vedia s tou loďou plaviť bez Karkarova?“