Harry Potter a Polovičný princ

„Viem, čo si myslel. Rufus je muž činu a pretože bojoval proti temným čarodejníkom väčšinu svojej pracovnej kariéry, lorda Voldemorta nepodceňuje.“

Harry čakal, ale Dumbledore rozpor so Scrimgeourom, o ktorom sa zmienili v Dennom Prorokovi, nespomenul a on sa neodvážil pokračovať, nuž zmenil tému.

„A… pán profesor… čítal som o madam Bonesovej.“

„Áno. Strašná strata,“ ticho si vzdychol Dumbledore. „Bola to veľká čarodejnica. Už sme tu. Myslím – au!“

Ukazoval totiž zranenou rukou.

„Pán profesor, čo sa vám…?“

„Nemám kedy ti to vysvetľovať,“ povedal Dumbledore. „Je to vzrušujúci príbeh a chcem mať naň čas.“

Usmial sa na Harryho, ktorý pochopil, že ho Dumbledore nechce odbiť a že sa smie ďalej spytovať.

„Sova mi priniesla leták z Ministerstva mágie o bezpečnostných opatreniach, ktoré by sme mali dodržiavať proti smrťožrútom…“

„Áno, aj ja som jeden dostal,“ odvetil ešte stále sa usmievajúci Dumbledore. „Zdá sa ti užitočný?“

„Ani nie.“

„Myslel som si. Nespýtal si sa ma, napríklad, aký džem mám najradšej, aby si preveril, či som naozaj profesor Dumbledore a nie nejaký podvodník.“

„Ja som ne…“ začal Harry a nebol si celkom istý, či to má byť výčitka, alebo nie.

„Pre budúcnosť, Harry, je to malinový… hoci, pravdaže, keby som bol smrťožrút a chcel by som sa vydávať za Dumbledora, určite by som si zistil jeho obľúbený džem.“

„No… áno,“ povedal Harry. „Na tom letáku sa píše niečo o inferioch. Čo to vlastne je? Z textu to nebolo celkom jasné.“

„Sú to mŕtvoly,“ pokojne odvetil Dumbledore. „Mŕtve telá pod vplyvom kúzla robia to, čo chce temný mág. Inferiovia sa neobjavili, odkedy lord Voldemort naposledy stratil moc… zabil dosť ľudí na to, aby si z nich vytvoril armádu. Toto je ten dom, Harry, hneď tuto…“

Stáli pri malom úhľadnom kamennom domci so záhradou. Harryho priveľmi zaujal desivý obraz inferiov, takže okoliu veľmi nevenoval pozornosť, ale keď prišli k bránke, Dumbledore zrazu zastal a Harry doňho vrazil.

„Och, prepána. No toto!“

Harry sledoval jeho pohľad na starostlivo upravený chodník k domu a zmocnila sa ho úzkosť. Vchodové dvere viseli na pántoch.

Dumbledore pozrel na jednu stranu ulice i na druhú. Zdalo sa, že je celkom pustá.

„Vytiahni prútik a nasleduj ma, Harry,“ zašepkal.

Otvoril bránku a rýchlo a potichu prešiel po záhradnom chodníku. Harry ho ihneď nasledoval. Dumbledore veľmi pomaly potisol vchodové dvere a zdvihnutý prútik mal v pohotovosti.

„Lumos.“

Koniec Dumbledorovho prútika sa rozsvietil a osvetlil úzku chodbu. Vľavo boli otvorené ďalšie dvere. Dumbledore so zdvihnutým a rozsvieteným prútikom vošiel do obývačky, Harry za ním.

Ich očiam sa naskytol pohľad na dielo skazy. Pri nohách im ležali na triesky rozbité stojacie hodiny s puknutým ciferníkom, kyvadlo sa povaľovalo obďaleč ako odhodený meč. Klavír ležal naboku a klávesy sa váľali po zemi. Neďaleko sa ligotali zvyšky roztrieskaného lustra. Zo spľasnutých vankúšov trčalo perie a na všetkom ako prach spočívalo rozbité sklo a porcelán. Dumbledore zdvihol prútik ešte vyššie, takže vrhal svetlo aj na steny, kde bolo na tapetách vyprsknuté niečo tmavočervené a lepkavé. Harry sa nahlas nadýchol a nato sa Dumbledore obzrel.

„Nie je to pekný pohľad,“ prehovoril namáhavo. „Áno, stalo sa tu niečo strašné.“

Dumbledore opatrne prešiel doprostred izby a skúmal trosky pod nohami. Harry ho nasledoval a díval sa okolo seba a trochu sa bál, čo by mohol uvidieť za zvyškami klavíra alebo za prevráteným gaučom, ale po tele tam nebolo ani stopy.

„Možno tu bola bitka a odvliekli ho, pán profesor!“ usudzoval Harry a usiloval sa radšej si ani nepredstavovať, aké strašné zranenie musel ten napadnutý utrpieť, keď na stene zostali také fľaky.

„Myslím, že nie,“ odvetil Dumbledore pokojne, obzerajúc si objemné kreslo prevrátené nabok.

„Myslíte, že je…?“

„Že je ešte niekde tu? Áno.“

A bez varovania sa prudko zohol a strčil koncom prútika do prepchatého čalúnenia, ktoré vykríklo: „Au!“

„Dobrý večer, Horace,“ pozdravil Dumbledore a vystrel sa.

Harry zostal stáť s otvorenými ústami. Tam, kde sa pred chvíľou váľalo kreslo, teraz čupel mimoriadne tučný, plešivý starý muž, masíroval si brucho a prižmúrenými očami ukrivdene hľadel na Dumbledora.

„Nemusel si tým prútikom strkať tak silno,“ vyčítal mu namrzene a vstával. „Bolelo to.“

Svetlo z prútika sa odrážalo od jeho lesklej hlavy, vypučených očí, obrovských mrožích fúzov a vysoko leštených gombíkov na gaštanovohnedom zamatovom saku, ktoré si obliekol na orgovánové hodvábne pyžamo. Hlava mu siahala sotva Dumbledorovi pod bradu.

„Čo ma prezradilo?“ zahundral, keď tackavo vstával a stále si šúchal brucho. Na človeka, ktorého práve pristihli pri predstieraní, že je kreslo, vyzeral celkom pokojne.

„Drahý Horace,“ pobavene odvetil Dumbledore, „keby ťa naozaj navštívili smrťožrúti, nad domom by viselo Temné znamenie.“

Čarodejník sa bucľatou rukou tľapol po čele.

„Temné znamenie,“ zamrmlal. „Vedel som, že nie… no dobre. Aj tak by som nebol mal čas. Práve som dokončoval svoje čalúnenie, keď si vošiel do izby.“

Zhlboka si vzdychol, až sa mu zatriasli konce fúzov.