Harry Potter a Polovičný princ

Ich oči sa stretli nad misou a obe bledé tváre osvetľovalo to čudné zelené svetlo. Harry bol ticho. Preto ho riaditeľ vzal so sebou – aby nasilu vlieval do neho elixír, ktorý mu možno spôsobí neznesiteľnú bolesť?

„Pamätáš sa na podmienku, s ktorou som ťa vzal so sebou?“ spýtal sa Dumbledore.

Harry zaváhal a hľadel do modrých očí, ktoré sa vo svetle odzrkadľujúcom sa z misy zmenili na zelené.

„Ale čo ak…?“

„Prisahal si, že poslúchneš akýkoľvek môj rozkaz?“

„Áno, ale…“

„Varoval som ťa, že to môže byť nebezpečné, nie?“

„Áno,“ prikývol Harry, „ale…“

„Tak teda,“ Dumbledore si znova vyhrnul rukávy a zdvihol prázdnu čašu, „prikazujem ti!“

„Prečo nemôžem ten elixír vypiť ja?“ zúfalo sa spýtal Harry.

„Pretože ja som oveľa starší, oveľa múdrejší a menej cenný,“ povedal Dumbledore. „Raz a navždy, Harry, mám tvoje slovo, že urobíš všetko, čo je v tvojej moci, aby si ma donútil piť?“

„Nemohol by som…?“

„Mám tvoje slovo?“

„Ale…“

„Tvoje slovo, Harry.“

„Áno… dobre, ale…“

Prv ako stihol Harry ďalej protestovať, Dumbledore spustil krištáľovú čašu do misy. Harry na okamih dúfal, že do elixíru nevnikne ani čašou, ale krištáľ sa ponoril pod hladinu ako nič, a keď bol pohár plný až po okraj, Dumbledore si ho zdvihol k ústam.

„Na tvoje dobré zdravie, Harry.“

A vypil čašu. Harry ho zdesene sledoval a rukami zvieral okraj misy tak silno, až si necítil končeky prstov.

„Pán profesor?“ spýtal sa znepokojene, keď Dumbledore odtiahol od úst prázdny pohár. „Ako sa cítite?“

Dumbledore pokrútil hlavou a zavrel oči. Harry rozmýšľal, či nemá bolesti. Dumbledore naslepo ponoril pohár zase do misy, opäť ho naplnil a vypil.

Mlčky vypil tri plné čaše elixíru, no v polovici štvrtej sa zatackal a oprel o misu. Oči mal stále zavreté a sťažka dýchal.

„Profesor Dumbledore?“ oslovil ho Harry napäto. „Počujete ma?“

Dumbledore neodpovedal. Tvárou mu mykalo ako v hlbokom spánku, akoby sa mu sníval hrozný sen. Ruka s čašou ochabla. Elixír sa skoro vylial. Harry chytil krištáľový pohár a pevne ho držal.

„Pán profesor, počujete ma?“ opakoval a jeho hlas sa rozliehal po jaskyni.

Dumbledore ťažko dýchal a potom prehovoril hlasom, ktorý Harry nespoznával, lebo nikdy nezažil Dumbledora takého vystrašeného.

„Ja nechcem… nenúť ma…“

Harry hľadel do dôverne známej zblednutej tváre, na krivý nos a polmesiačikovité okuliare a nevedel, čo robiť.

„… nemám rád… chcem prestať…“ stonal Dumbledore.

„Nemôžete prestať, pán profesor, musíte piť ďalej, nepamätáte sa? Prikázali ste mi, aby som vás donútil piť. Tu máte…“ vravel Harry.

Nenávidiac sám seba, zhnusený tým, čo robí, Harry nasilu priložil čašu k Dumbledorovým perám a naklonil ju tak, že profesor z nej vypil zvyšok elixíru.

„Nie…“ vzdychal, no Harry znovu ponoril čašu do misy a naplnil mu ju. „Nechcem… nechcem… pusti ma…“

„To je v poriadku, pán profesor,“ tíšil ho Harry a ruka sa mu triasla, „je to dobre, som tu…“

„Nech to prestane, nech to prestane,“ stonal Dumbledore.

„Áno… po tomto to prestane,“ klamal Harry. Vylial obsah čaše do Dumbledorových otvorených úst.

Dumbledore kričal, jeho krik sa ozýval po celom rozľahlom priestore ponad čiernu vodu.

„Nie, nie, nie… nie… nemôžem… nemôžem, nenúť ma, ja nechcem…“

„To je dobre, pán profesor, dobre!“ nahlas ho chlácholil Harry a ruky sa mu tak veľmi triasli, že ledva vládal nabrať šiestu čašu elixíru. Misa už bola spolovice prázdna. „Nič sa vám nestane, ste v bezpečí, toto nie je naozaj, prisahám, že to nie je naozaj. Vezmite si to, no tak, vypite…“

A Dumbledore poslušne pil, akoby mu Harry ponúkal nejakú protilátku, ale keď čašu vyprázdnil, klesol na kolená a neovládateľne sa roztriasol.

„To je všetko moja chyba, za všetko môžem ja,“ vzlykal, „prosím, nech to prestane, ja viem, že som urobil chybu, och, nech to prestane a ja už nikdy, nikdy viac…“

„Toto to zastaví, pán profesor,“ sľuboval Harry a hlas sa mu lámal, keď Dumbledorovi nalial do úst siedmu čašu.

Dumbledore sa začal krčiť, akoby ho obkľúčili neznámi mučitelia, mával rukami a skoro vyrazil z Harryho roztrasených rúk znovu naplnenú čašu a stonal: „Neubližujte im, prosím, neubližujte im, prosím, prosím, to je moja chyba, ublížte radšej mne…“

„Tu máte, vypite to, vypite a bude dobre,“ zúfalo naliehal Harry a Dumbledore ho znova poslúchol, otvoril ústa, hoci oči mal tuho zavreté a triasol sa od hlavy po päty.

Teraz už padol dopredu, znova kričal, tĺkol päsťami do zeme a Harry napĺňal deviatu čašu.

„Prosím, prosím, prosím, nie… to nie, to nie, urobím čokoľvek…“

„Len pite, pán profesor, pite…“

Dumbledore pil ako dieťa umierajúce od smädu, ale len čo dopil, znovu kričal, akoby mu horeli vnútornosti.

„Už viac nie, už nie…“

Harry nabral desiatu času a cítil, ako krištáľový pohár škrabol o dno misy.

„Už sme skoro tam, pán profesor, vypite to, vypite…“

Držal Dumbledora okolo pliec a Dumbledore znova pohár vypil. Harry opäť vstal, naplnil čašu a Dumbledore začal v mukách kričať ešte väčšmi než predtým: „Chcem zomrieť! Chcem zomrieť! Nech to prestane, nech sa to skončí, chcem zomrieť!“

„Vypite toto, pán profesor, vypite…“

Dumbledore poslúchol a len čo dopil, skríkol: „ZABI MA!“