Harry Potter a Polovičný princ

„Aspoň zatiaľ, kým pokojne plávajú pod nami,“ odvetil profesor. „Tela sa nemáš prečo báť, Harry, o nič viac ako tmy. Lord Voldemort, ktorý sa, pravdaže, tajne bojí jedného i druhého, má iný názor. No znova odhaľuje nedostatok múdrosti. Pri pohľade na smrť a na tmu sa bojíme iba neznámeho, ničoho iného.“

Harry nepovedal nič. Nechcel sa hádať, ale predstava, že okolo nich a pod nimi plávajú telá, sa mu zdala hrozná, a navyše neveril, že nie sú nebezpečné.

„Ale jeden vyskočil,“ povedal a usiloval sa, aby jeho hlas znel vyrovnane a pokojne ako Dumbledorov. „Keď som privolával horcrux, z jazera vyskočilo nejaké telo.“

„Áno. Som si istý, že keď vezmeme horcrux, budú menej pokojní,“ poznamenal Dumbledore. „Lenže tak ako mnohé tvory, ktoré žijú v chlade a tme, boja sa svetla a tepla. Preto si v prípade potreby zavoláme na pomoc tieto živly. Oheň, Harry,“ s úsmevom dodal Dumbledore, keď videl, ako zmätene sa Harry tvári.

„Ach… jasne…“ pochopil Harry. Otočil hlavu a pozrel na zelenkavé svetlo, ku ktorému sa loďka vytrvalo plavila. Už nevládal predstierať, že sa nebojí. Veľké čierne jazero plné mŕtvol… Zdalo sa mu, akoby od stretnutia s profesorkou Trelawneyovou a odovzdania felix felicis Ronovi a Hermione uplynuli celé hodiny… Odrazu mu bolo ľúto, že sa s nimi poriadne nerozlúčil… a vôbec nevidel Ginny…

„Už sme skoro tam,“ povzbudzujúco sa ozval Dumbledore.

A naozaj, zelenkavé svetlo sa konečne zväčšovalo a o chvíľu loďka zastala a jemne narazila do niečoho, čo Harry najprv nevidel, ale keď zdvihol prútik, v jeho svetle zbadal, že pristáli na malom skalnom ostrovčeku uprostred jazera.

„Opatrne, aby si sa nedotkol vody,“ zopakoval Dumbledore, keď Harry vystupoval z člna.

Ostrovček nebol väčší než Dumbledorova pracovňa – veľká, rovná, tmavá a hladká skala, na ktorej nebolo nič iba zdroj zelenkavého svetla, ktorý zblízka vyzeral oveľa jasnejšie. Harry naň žmúril a najprv si myslel, že je to nejaká lampa, ale potom videl, že svetlo vychádza z kamennej misy podobnej mysľomise, ktorá stála na podstavci.

Dumbledore podišiel k mise a Harry ho nasledoval. Stáli vedľa seba a hľadeli do nej. Misa bola plná smaragdovej tekutiny, ktorá fosforeskovala.

„Čo je to?“ potichu sa spýta] Harry.

„Neviem,“ odvetil Dumbledore. „Je to však niečo znepokojujúcejšie než krv a telá.“

Dumbledore si vyhrnul rukáv habitu na očernetej ruke a natiahol končeky zhorených prstov k hladine tekutiny.

„Pane, nedotýkajte sa toho!“

„Ani sa toho nemôžem dotknúť,“ slabo sa usmial Dumbledore. „Vidíš? Bližšie sa nedostanem. Skús to ty.“

Harry strčil ruku do misy a pokúšal sa dotknúť tekutiny. Narazil na neviditeľnú prekážku, ktorá ho nepustila bližšie než na dva centimetre. Akokoľvek tlačil, jeho prsty narážali na akúsi pevnú a nepoddajnú vzduchovú vrstvu.

„Uhni, prosím ťa, Harry,“ požiadal Dumbledore.

Zdvihol prútik, nad tekutinou nejako zložito pohyboval rukami a niečo si tíško mrmlal. Nič sa nestalo, možno iba elixír žiaril trochu jasnejšie. Kým Dumbledore pracoval, Harry mlčal ale po chvíli profesor sklopil prútik a Harry usúdil, že už môže prehovoriť.

„Myslíte, že horcrux je v tom, pane?“

„Ó, áno.“ Dumbledore zblízka nakúkal do misy. Harry videl prevrátený odraz jeho tváre na hladkej zelenej hladine. „No ako sa k nemu dostať? Do tohto elixíru nemožno vniknúť rukou, nemožno ho nechať zmiznúť, vyčerpať alebo odsať, ani premeniť začarovať alebo inak zmeniť jeho vlastnosti.“

Dumbledore takmer duchom neprítomne zdvihol prútik znova, raz ním zakrúžil vo vzduchu a zachytil krištáľovú čašu ktorú vyčaril len tak zo vzduchu.

„Môžem dospieť k jedinému záveru – že tento elixír sa má vypiť.“

„Čože?“ zvolal Harry. „Nie!“

„Áno, myslím, že áno. Nádobu môžeme vyprázdniť iba tak že vypijem jej obsah a uvidím, čo leží na dne.“

„Ale čo ak… čo ak vás to zabije?“

„Pochybujem, že by to tak fungovalo,“ ľahkomyseľne krútil hlavou Dumbledore. „Lord Voldemort by nezabil osobu, ktorá sa dostala na tento ostrov.“

Harry tomu nemohol uveriť. Je to ďalšie Dumbledorovo šialené predsavzatie vidieť dobro v každom?

„Pane,“ Harry sa usiloval o rozumný tón, „pane, tu máme do činenia s Voldemortom…“

„Prepáč, Harry, mal som povedať, že by osobu, ktorá sa dostala na ostrov, nechcel zabiť hneď,“ opravil sa Dumbledore. „Nechal by ju nažive tak dlho, kým by nezistil, ako prenikla cez jeho ochranu, a čo je najdôležitejšie – prečo tak veľmi chcela vyprázdniť nádobu. Nezabúdaj, lord Voldemort je presvedčený, že o jeho horcruxoch vie iba on.“

Harry chcel niečo povedať, ale tentoraz Dumbledore zdvihol ruku, aby ho umlčal, a trochu sa mračil na smaragdovozelenú tekutinu a očividne úporne premýšľal.

Napokon preriekol: „Ten elixír mi má určite zabrániť, aby som si vzal horcrux. Môže ma ochromiť, spôsobiť, že zabudnem, prečo som tu, vyvolať takú bolesť, že ma odpúta, alebo ma vyradí nejakým iným spôsobom. V tom prípade, Harry, sa postaráš, aby som pil ďalej, aj keby si mi mal ten elixír naliať cez stisnuté pery. Rozumieš?“