Harry Potter a Polovičný princ

„Dokázali ste to!“ zašepkal Harry cez drkotajúce zuby, ale kým to stihol vysloviť, obrysy zmizli a skala bola rovnako holá a celistvá ako predtým. Dumbledore sa obzrel.

„Harry, prepáč, zabudol som,“ ospravedlnil sa a zamieril prútik na Harryho. Šaty hneď vyschli a boli teplé, ako keby viseli nad blčiacim ohňom.

„Ďakujem,“ vďačne poďakoval Harry, ale Dumbledore sa už znova sústredil na pevnú stenu jaskyne. Už to neskúšal s prútikom, iba tam stál a uprene hľadel, ako keby na nej bolo napísané niečo mimoriadne zaujímavé. Harry celkom znehybnel, nechcel narušiť Dumbledorovo sústredenie.

Potom, po dobrých dvoch minútach Dumbledore potichu prehovoril: „Och, to určite nie. Také surové.“

„Čo, pán profesor?“

„Myslím si,“ povedal Dumbledore, vsunul zdravú ruku pod habit a vytiahol krátky strieborný nôž, aký Harry používal na krájanie prísad do elixírov, „že sa od nás žiada, aby sme zaplatili vstupné.“

„Zaplatili? Treba vchodu niečo dať?“ spýtal sa Harry.

„Áno. Krv, ak sa nemýlim.“

„Krv?“

„Povedal som, že je to surové,“ poznamenal Dumbledore pohŕdavo, ba až sklamane, akoby Voldemort klesol pod štandard, ktorý Dumbledore očakával. „Určite si sa dovtípil, že ide o to, aby sa nepriateľ pred vstupom oslabil. Lord Voldemort opäť nepochopil, že sú strašnejšie veci než fyzické zranenie.“

„Áno, no aj tak, keď sa tomu môžete vyhnúť…“ Harry, ktorý už okúsil dosť bolesti, netúžil po ďalšej.

„Niekedy sa však tomu nedá vyhnúť,“ skonštatoval Dumbledore, vyhrnul si rukáv habitu a odhalil predlaktie zranenej ruky.

„Pán profesor!“ protestoval Harry a ponáhľal sa k nemu, lebo Dumbledore zdvihol nôž. „Ja to urobím, ja som…“

Nevedel, čo povie… mladší, zdatnejší? No Dumbledore sa iba usmial. Zablyslo sa striebro, vystrekla červená krv a skalu postriekali tmavé lesklé kvapky.

„Si veľmi láskavý, Harry,“ prehovoril Dumbledore, vzápätí prešiel končekom prútika po hlbokom reze a rana sa ihneď zahojila, tak ako Snape zahojil Malfoyove rany. „Ale tvoja krv je cennejšia než moja, a zdá sa, že toto zabralo.“

V stene sa znovu zjavili žiarivé obrysy a tentoraz nezmizli: krvou postriekaná skalná výplň v oblúku sa jednoducho stratila a pred nimi sa černel otvor do úplnej tmy.

„Radšej až po mne,“ prikázal Dumbledore, prešiel cez oblúk a Harry za ním tiež rýchlo rozsvietil prútik.

Naskytol sa im strašidelný pohľad: stáli na okraji veľkého čierneho jazera, takého rozsiahleho, že Harry nerozoznal vzdialené brehy, v jaskyni takej vysokej, že ani strop nebolo vidieť. Z diaľky, odkiaľsi zo stredu jazera svietilo hmlisté zelenkavé svetlo a odzrkadľovalo sa v absolútne nehybnej vode. Iba zelenkavá žiara a svetlo z dvoch prútikov narúšali zamatovú čierňavu, hoci ich lúče neprenikli až tak ďaleko, ako by Harry očakával. Tma tu bola akási hustejšia než normálne.

„Pôjdeme ďalej,“ potichu ho vyzval Dumbledore. „Dávaj si veľký pozor, aby si nestúpil do vody. Drž sa pri mne.“

Vykročili okolo jazera a Harry postupoval tesne za Dumbledorom. Na úzkom skalnatom páse, ktorý lemoval jazero, sa ozývali ich tľapkavé kroky. Šli ďalej a ďalej, ale výhľad sa nemenil – na jednej strane mali drsnú stenu jaskyne, na druhej bezhraničnú hladkú lesklú čierňavu, uprostred ktorej svietila tá tajomná zelenkavá žiara. Na Harryho to miesto pôsobilo ubíjajúco a skľučujúco.

„Pán profesor?“ spýtal sa napokon. „Myslíte si, že horcrux je tu?“

„Ó, áno,“ prikývol Dumbledore. „Áno, som si istý. Otázka je, ako sa k nemu dostaneme.“

„Nemohli by sme… nemohli by sme jednoducho vyskúšať privolávacie zaklínadlo?“ navrhoval Harry a bol si istý, že je to hlúpy nápad, no nechcelo sa mu priznať, ako rád by už odtiaľto vypadol.

„To by sme mohli,“ odvetil Dumbledore a zastal tak nečakane, že Harry takmer doňho vrazil. „Mohol by si to urobiť.“

„Ja? Och… dobre…“

Harry to nečakal, ale odkašlal si a so zdvihnutým prútikom nahlas vyslovil: „Accio, horcrux!“

Za zvuku, ktorý znel ako výbuch, ani nie desať metrov od nich vyrazilo z tmavej vody niečo veľmi veľké a bledé, no prv než Harry stihol zistiť, čo to bolo, s ohlušujúcim špľachnutím to zmizlo a na zrkadlovej hladine šírili veľké hlboké kruhy. Harry vyľakane odskočil a narazil do steny. Keď sa otočil k Dumbledorovi, srdce mu bilo ako zvon.

„Čo to bolo?“

„Myslím, že niečo, čo zareaguje, keď sa pokúsime zmocniť horcruxu.“

Harry pozrel na vodu. Hladina jazera sa znova leskla ako čierne sklo, kruhy neprirodzene rýchlo zmizli, Harryho srdce však ešte stále splašene tĺklo.

„Mysleli ste si, že to sa stane, pán profesor?“

„Myslel som si, že sa niečo stane, ak sa nápadne pokúsime priblížiť k horcruxu. Bol to veľmi dobrý nápad, Harry, jednoduchý spôsob, ako zistiť, čo nás čaká.“

„No nevieme, čo to bolo za monštrum,“ Harry podozrievavo hľadel na hladkú vodu.

„Chcel si povedať, čo tie monštrá sú,“ opravil ho Dumbledore. „Veľmi pochybujem, že je tam iba jedno. Ideme ďalej?“

„Pán profesor?“

„Áno, Harry?“

„Myslíte si, že budeme musieť vojsť do jazera?“

„Doň? Iba ak by sme mali veľkú smolu.“

„Nemyslíte si, že horcrux je na dne?“

„Och nie… myslím, že horcrux je uprostred.“