Harry Potter a Polovičný princ

„Všetci ste v poriadku?“ spýtala sa pani Weasleyová. „Habity máte? Tak dobre, teraz zájdeme do apatieky a cestou k Fredovi a Georgeovi sa zastavíme u Eeylopsa. Držte sa pokope…“

Ani Harry, ani Ron si v apatieke nekupovali nijaké prísady, keďže elixíry už nemali študovať, ale v obchodnom stredisku Eeylopsova sova nakúpili veľké škatule sovích orieškov pre Hedvigu a Kvíka. Potom sa pobrali hľadať Fredov a Georgeov obchod – Vydarené výmysly Weasleyovcov – pričom pani Weasleyová stále pozerala na hodinky.

„Nemáme veľa času,“ hovorila nervózne. „Len sa tam poobzeráme a potom rýchlo k autu. Musíme sa držať pri sebe. Tuto je číslo deväťdesiatdva… deväťdesiatštyri…!

„Pána!“ zvolal Ron a zastal.

Popri nudných, plagátmi polepených okolitých výkladoch Fredove a Georgeove výklady udierali do očí, ako keby sa v nich práve rozprskol ohňostroj. Náhodní okoloidúci sa obzerali cez plece a niekoľkí v ohromení dokonca zastali akoby zhypnotizovaní. Výklad vľavo oslňoval rôznorodým tovarom. Vystavené kusy sa točili, vyskakovali, blýskali, hádzali a škriekali. Harrymu slzili oči už len pri pohľade na to všetko. Pravý výklad prikrýval obrovský plagát, fialový ako tie ministerské, no svietili na ňom blýskavé žlté písmená:

ODHOĎTE HO.NO, veď-viete-koho NA SMETISKO,

HOVNO, veď-viete-kto A SMETI MAJÚ K SEBE BLÍZKO!

NÁRODU Z TOHO ZVIERA ZADKY,

SÚ PRÍČINOU CELOŠTÁTNEJ ZÁPCHY!

Harry sa rozosmial. Vedľa seba začul tiché zastonanie, a keď sa obzrel, videl pani Weasleyovú stáť ako soľný stĺp a hľadieť na plagát. Pery sa jej pohybovali a mlčky čítala.

„Zavraždia ich v posteliach!“ zašepkala.

„Nie, nezavraždia,“ nesúhlasil Ron a smial sa ako Harry. „To je skvelé!“

A hneď aj s Harrym vchádzali do obchodu. Bol plný zákazníkov, Harry sa ledva pretisol k policiam. Rozhliadal sa okolo seba a obzeral si škatule kopiace sa až po strop – boli tu ulievacie maškrty, ktoré dvojčatá za posledný nedokončený rok na Rokforte zdokonalili, a Harry si všimol, že najpopulárnejší je nugát na krvácanie z nosa – na polici zostala iba rozpadnutá škatuľa. Stáli tam nádoby plné falošných prútikov. Keď ste nimi zamávali, tie najlacnejšie sa menili na gumové kurčatá alebo pár spodných nohavíc, najdrahšie tĺkli nič netušiaceho užívateľa po hlave a po krku. Škatule s brkami obsahovali rôzne varianty – samonamáčacie, také, čo kontrolovali pravopis, i také, čo písali inteligentné odpovede. V dave zákazníkov sa utvorila medzera a Harry sa pretisol k pultu, kde hlúčik natešených desaťročných deciek sledoval, ako malý drevený panáčik pomaly vystupuje po schodíkoch na skutočnú šibenicu, a on i popravisko stáli na škatuli s nápisom: Recyklovateľný obesenec – neurob pravopisnú chybu, inak odvisne! Patentované sny na deň…

Hermione sa podarilo pretisnúť k veľkej výstave pri pulte a čítala informácie na zadnej strane škatule s farebným obrázkom príťažlivého mladého muža a zamdlievajúceho dievčaťa na palube pirátskej lode.

Stačí jedno prosté zaklínadlo a za bieleho dňa sa ocitnete v kvalitnom a v podstate neodhaliteľnom realistickom sne, ktorý ľahko vtesnáte do priemernej vyučovacej hodiny (ako vedľajší účinok sa môže vyskytnúť prázdny výraz a mierne slintanie). Nepredajné deťom do šestnástich rokov. „To je skutočne mimoriadne kúzlo!“ poznamenala Harrymu Hermiona.

„Za to, Hermiona, si môžeš vziať jeden zdarma,“ ozvalo sa zozadu.

Pred nimi stál usmiaty Fred v cyklámenovom habite, v tejto kombinácii jeho plamenná hriva priam bila do očí.

„Ako sa máš, Harry?“ potriasli si ruky. „A čo sa ti stalo s okom, Hermiona?“

„Váš boxovací ďalekohľad,“ odvetila žalostne.

„Och, doparoma, ja som na ne zabudol. Tu máš…“

Vytiahol z vrecka nejakú nádobku a podal jej ju. Hermiona ju opatrne otvorila a uvidela hustú žltú pastu.

„Len si to zľahka vklep do pokožky a modrina do hodiny zmizne,“ ubezpečoval ju Fred. „Museli sme vynájsť naozaj účinný odstraňovač modrín, lebo väčšinu výrobkov skúšame sami na sebe.“

„Je to bezpečné, však?“ nervózne sa spýtala.

„Ale pravdaže,“ upokojoval ju Fred. „Poď, Harry, poukazujem ti to tu.“

Harry nechal Hermionu natierať si modrinu pastou a šiel za Fredom do zadnej časti obchodu, kde stál stojan s príslušenstvom na kartové kúzla a čarovanie s povrázkami.

„Muklovské kúzlenie!“ veselo ukazoval Fred. „Pre takých čudákov, ako je náš tatko, ktorým sa páčia muklovské veci. Nie sú z toho ktovieaké zisky, ale idú pravidelne na odbyt, sú to veľké novinky… och, tu je George…“

Fredovo dvojča si energicky potriaslo rukou s Harrym.

„Sprevádzaš ho? Príď dozadu, Harry, tam sa zarábajú skutočné peniaze… Len niečo potiahni a zaplatíš nielen galeónmi!“ dodal varovne malému chlapcovi, ktorý rýchlo odtiahol ruku od nádoby s označením: Jedlé Temné znamenia – každému z nich bude zle!

George odhrnul záves vedľa muklovských trikov a Harry sa ocitol v tmavšej, prázdnejšej miestnosti. Obaly výrobkov na policiach boli menej krikľavé.