Harry Potter a Polovičný princ

„Správne,“ prikývla pani Colová a znova sa napila džinu. „Pamätám si to celkom jasne, lebo som sem práve nastúpila. Viete, bol posledný deň v roku a krutá zima, snežilo. Nepríjemná noc. A to dievča, nebolo oveľa staršie než vtedy ja, horko-ťažko vyšlo po schodoch k dverám. Nebola prvá. Zaviedli sme ju dovnútra a do hodiny prišlo dieťa na svet. A o ďalšiu hodinu už bola mŕtva.“

Pani Colová pôsobivo prikývla a opäť si spravodlivo odpila z džinu.

„Povedala ešte niečo pred smrťou?“ spýtal sa Dumbledore. „Napríklad niečo o chlapcovom otcovi?“

„Náhodou povedala,“ odvetila pani Colová, ktorá sa zrejme cítila vo svojom živle s pohárikom džinu v ruke a ochotným poslucháčom oproti sebe.

„Pamätám sa, ako mi povedala: Dúfam, že sa podobá na svojho otca, a nebudem klamať, mala pravdu, keď v to dúfala, lebo ona nebola nijaká krásavica – a potom mi povedala, že sa má volať Tom po otcovi a Marvolo po jej otcovi – áno, viem, je to zvláštne meno, však? Rozmýšľali sme, či nepochádza z nejakej cirkusantskej rodiny – a ešte vravela, že chlapcovo priezvisko má byť Riddle. A onedlho na to bez ďalších slov umrela.

Tak sme ho pomenovali, ako chcela. Zdalo sa, že je to pre tú chuderku dôležité, ale nikdy ho tu nijaký Tom, ani Marvolo, ani Riddle nehľadali, vôbec nijaký príbuzný, a tak zostal v sirotinci a je tu doteraz.“

Pani Colová si skoro podvedome odpila ďalšiu riadnu dávku džinu. Na lícach sa jej zjavili dva ružové fľaky. „Je to zvláštny chlapec,“ dodala.

„Áno, myslel som si to,“ prikývol Dumbledore.

„Bol aj zvláštne bábätko. Viete, málokedy plakal. A potom, keď trochu povyrástol, bol… čudný.“

„V akom zmysle čudný?“ opatrne sa spýtal Dumbledore.

„No, on…“

Pani Colová sa však zarazila a jej prenikavý pohľad, ktorý vrhla na Dumbledora ponad pohárik džinu, nebol ani trochu zahmlený či nejasný.

„Hovoríte, že má miesto vo vašej škole isté?“

„Áno,“ potvrdil Dumbledore.

„A nič to nemôže zmeniť?“

„Nič.“

„Odvediete si ho napriek všetkému?“

„Napriek všetkému,“ vážne zopakoval Dumbledore.

Hľadela naňho prižmúrenými očami, akoby sa rozhodovala, či mu má veriť, alebo nie. Očividne sa rozhodla, že môže, lebo mu náhle prezradila: „Ostatné deti sa ho boja.“

„Myslíte preto, že ich šikanuje?“ spýtal sa Dumbledore.

„Myslím, že áno,“ trochu sa mračila pani Colová, „no je veľmi ťažké ho prichytiť. Vyskytli sa isté príhody… nepríjemné záležitosti…“

Dumbledore na ňu nenaliehal, hoci Harry videl, že ho to zaujíma. Pani Colová si opäť odglgla z džinu a líca jej ešte väčšmi zružoveli.

„Králik Billyho Stubbsa… Tom tvrdil, že to neurobil, a ja ani nechápem, ako by to vôbec mohol zvládnuť, no aj tak. Ten králik sa predsa sám na hradu neobesil?“

„Povedal by som, že nie,“ potichu prikývol Dumbledore.

„No vôbec netuším, ako to ten chlapec mohol urobiť. Viem iba, že sa deň predtým s Billym pohádali. A potom…“ pani Colová sa opäť potúžila dúškom džinu a vyšplechla si pritom trochu na bradu, „na letnom výlete – viete, raz do roka ich berieme na vidiek alebo k moru – nuž, Amy Bensonová a Dennis Bishop odvtedy už nikdy neboli celkom v poriadku a dostali sme z nich iba to, že išli s Tomom Riddlom do jaskyne. Prisahal, že chceli objavovať, ale niečo sa tam stalo, tým som si istá. Nuž, a ešte všeličo iné, veľa zvláštnych príhod…“

Znova pozrela na Dumbledora a hoci líca mala červené, jej pohľad bol pevný.

„Myslím, že málokomu bude za ním ľúto.“

„Iste chápete, že my ho nebudeme mať nastálo,“ vravel Dumbledore. „Bude sa sem musieť vracať, aspoň na letné prázdniny.“

„Och, to je lepšie, než keby ste dostali hrdzavým kutáčom po nose,“ ocenila nečakanú ponuku pani Colová a trochu sa jej začkalo. Vstala a na Harryho zapôsobilo, že stojí celkom pevne, hoci dve tretiny z fľaše chýbali. „Predpokladám, že sa s ním chcete stretnúť.“

„Veľmi,“ prikývol Dumbledore a vstal aj on.

Viedla ho z kancelárie po kamenných schodoch, pričom cestou prikazovala pomocníkom a napomínala ich i deti. Harry videl, že všetky siroty nosia akési sivé tuniky. Zdalo sa, že je o ne pomerne slušne postarané, no nepochybne to bolo pochmúrne miesto pre deti.

„A sme tu,“ povedala pani Colová, keď na druhom poschodí odbočili a zastali pred prvými dverami na dlhej chodbe. Dva razy zaklopala a vošla.

„Tom? Máš návštevu. Toto je pán Dumberton – prepáčte, Dunderbore. Prišiel ti povedať, že… no, nech ti to povie sám.“

Harry a obaja Dumbledorovia vošli do izby a pani Colová zavrela dvere. Bola to malá holá miestnosť, okrem starej skrine a železnej postele v nej nebolo nič. Na sivých dekách sedel chlapec, nohy mal natiahnuté pred sebou a držal knihu.

Na tvári Toma Riddla nebolo nič z Gauntovcov. Merope sa splnilo posledné želanie – bol miniatúrou svojho pekného otca, na jedenásť rokov vysoký, tmavovlasý a bledý. S trochu prižmúrenými očami si prezeral výstredného Dumbledora. Chvíľu bolo ticho.

„Dobrý deň, Tom,“ prihovoril sa mu Dumbledore, podišiel k nemu a podával mu ruku.

Chlapec zaváhal, potom ju chytil a potriasli si ruky. Dumbledore si pritiahol k Tomovi tvrdú drevenú stoličku, takže vyzerali ako pacient a návštevník v nemocnici.