Harry Potter a Polovičný princ

„Áno, to je vzácna schopnosť a predpokladá sa, že sa spája s čiernou mágiou, hoci vieme, že parselsky hovoria aj niektorí významní a dobrí čarodejníci. V skutočnosti ma jeho schopnosť rozprávať sa s hadmi ani natoľko neznepokojila ako jeho zjavné sklony ku krutosti, tajnostkárstvu a potrebe ovládať.

Čas si z nás opäť strieľa,“ Dumbledore ukazoval na tmavú oblohu za oknami. „No prv než sa rozlúčime, chcem ťa upozorniť na niektoré detaily, pretože majú veľký význam pre to, čo budeme preberať na ďalších stretnutiach.

Predovšetkým, aspoň dúfam, si si všimol, ako Riddle zareagoval na moju poznámku, že má také isté meno ako ešte niekto iný.“

Harry prikývol.

„Dal tým najavo, ako opovrhuje všetkým, čo ho spája s ostatnými ľuďmi, všetkým, čo je na ňom obyčajné. Už vtedy chcel byť iný, samostatný, známy. Ako vieš, o niekoľko rokov po tomto rozhovore sa zriekol svojho mena a vytvoril si masku lorda Voldemorta, za ktorou sa tak dlho skrýval.

Verím, že si si všimol aj to, že Tom Riddle už bol veľmi samostatný, tajnostkársky a očividne bez priateľov. Na cestu do Šikmej uličky nechcel pomoc ani spoločnosť. Najradšej pracoval sám. Dospelý Voldemort je taký istý. Od mnohých smrťožrútov budeš počuť, že sú jeho dôverníkmi, že iba oni sú mu blízki, iba oni mu rozumejú. To je len klam. Lord Voldemort nikdy nemal priateľa a neverím ani, že niekedy nejakého chcel.

A nakoniec, dúfam, že ešte nie si taký ospanlivý, Harry, a ešte sa zamyslíš nad tým, že mladý Tom Riddle rád zbieral trofeje. Videl si škatuľku s ukradnutými predmetmi v jeho izbe. Vzal ich svojim obetiam, boli to suveníry, ak chceš, pamiatky na obzvlášť nepríjemné prejavy mágie. Nezabudni na tento jeho sklon, podobný zlodejskej strake, lebo najmä toto bude neskôr dôležité.

A teraz je už naozaj načase, aby si išiel spať.“

Harry vstal a ako kráčal cez miestnosť, zrak mu padol na malý stolík, kde minule ležal prsteň Marvola Gaunta, ale už tam nebol.

„Áno, Harry?“ spýtal sa Dumbledore, lebo Harry zastal.

„Prsteň tu nie je,“ obzrel sa Harry, „ale myslel som, že možno budete mať tú harmoniku alebo také niečo.“

Dumbledore sa naňho usmieval a hľadel ponad polmesiačikovité okuliare.

„Veľmi bystré, Harry, ale tá harmonika bola vždy iba harmonika.“

A po tej záhadnej poznámke zakýval Harrymu, ktorý to pochopil ako povolenie odísť.

14

Felix Felicis

Harry mal na druhý deň ráno herbológiu. Nemohol Ronovi a Hermione porozprávať o hodine s Dumbledorom pri raňajkách, bál sa, že by ich niekto mohol počuť, ale informoval ich cestou cez zeleninové záhony k skleníkom. Krutý víkendový vietor konečne ustal, znova sadla čudná hmla a trvalo im dlhšie než zvyčajne, kým našli správny skleník.

„Desivá predstava – chlapec Veď-Viete-Kto,“ zamrmlal Ron, keď sa rozostavili okolo jedného z hrčovitých pahýľov klepcodrapa, ktorého preberali v tomto polroku, a začali si naťahovať ochranné rukavice. „No aj tak nechápem, prečo ti to Dumbledore všetko ukazuje. Je to zaujímavé, ale aký to má zmysel?“

„Neviem,“ odvetil Harry a zakladal si gumený chránič na ústa. „Ale hovorí, že je to všetko dôležité a pomôže mi to prežiť.“

„Podľa mňa je to úžasné,“ vážne poznamenala Hermiona. „Je predsa logické, že máš vedieť o Voldemortovi čo najviac. Ako ináč odhalíš jeho slabosti?“

„Tak aký bol večierok u Slughorna?“ spýtal sa Harry nezreteľne cez gumený chránič.

„Och, celkom zábavný. Fakt,“ Hermiona si nasadzovala ochranné okuliare. „Stále spomína svojich slávnych bývalých žiakov a kvôli stykom nadbieha McLaggenovi, ale podával chutné jedlo a predstavil nás Gwenog Jonesovej.“

„Gwenog Jonesovej?“ Ron pod okuliarmi vyvalil oči. „Tej Gwenog Jonesovej? Kapitánke Holyheadských harpyí?“

„Tej,“ prikývla Hermiona. „Ja osobne si myslím, že je priveľmi sústredená na seba, ale…“

„Vy tam, dosť bolo rečí!“ energicky ich zahriakla profesorka Sproutová, pribehla k nim a tvárila sa prísne. „Zaostávate. Ostatní už začali a Neville má dokonca prvý plod!“

Obzreli sa a naozaj tam sedel Neville, síce s krvavou perou a niekoľkými nepeknými škrabancami na tvári, ale v ruke zvieral nepríjemne pulzujúci zelený predmet veľký ako grapefruit.

„Dobre, pani profesorka, už začíname!“ sľúbil Ron, no len čo im ukázala chrbát, potichu dodal: „Mali sme použiť muffliato, Harry…“

„Nie, nemali!“ okamžite reagovala Hermiona a ako vždy pri pomyslení na Polovičného Princa a jeho zaklínadlá sa tvárila veľmi namrzene. „Tak poďme… radšej sa už do toho pustime…“

S obavami pozrela na priateľov, všetci traja sa nadýchli a vrhli sa na hrčovitý pahýľ.