Harry Potter a Polovičný princ

Riddle ani zďaleka nevyzeral zahanbene. Hľadel na Dumbledora chladne a odhadoval ho. Napokon nemastno-neslano odpovedal: „Áno, pane.“

„Na Rokforte,“ pokračoval Dumbledore, „učíme nielen používať mágiu, ale ju aj usmerňovať. Ty si svoje schopnosti používal – som si istý, že nevedomky – spôsobom, ktorý sa na našej škole neučí ani nepripúšťa. Nie si prvý a nebudeš ani posledný, čo sa nechal mágiou uniesť. Ale mal by si vedieť, že z Rokfortu ťa môžu vylúčiť a Ministerstvo mágie –áno, existuje aj ministerstvo – potrestá narušiteľov zákona ešte prísnejšie. Všetci čarodejníci i tí, ktorí vstupujú do nášho sveta, sa musia riadiť spoločnými zákonmi.“

„Áno, pane,“ povedal Riddle znova.

Nedalo sa uhádnuť, čo si myslí. Malú zbierku ukradnutých predmetov vkladal naspäť do škatuľky s nepreniknuteľným výrazom. Keď tak urobil, otočil sa k Dumbledorovi a otvorene povedal: „Nemám nijaké peniaze.“

„To sa dá ľahko napraviť,“ povedal Dumbledore a vytiahol z vrecka kožený mešec. „Na Rokforte existuje fond pre nemajetných, aby si mohli kúpiť knihy a habity. Možno si niektoré knihy kúzel a pomôcky budeš musieť kúpiť už použité, ale…“

„Kde sa kupujú knihy kúzel?“ skočil mu do reči Riddle, ktorý si vzal ťažký mešec peňazí bez poďakovania a ihneď skúmal hrubé zlaté galeóny.

„V Šikmej uličke,“ oboznamoval ho Dumbledore. „Mám pre teba zoznam kníh a školských pomôcok. Môžem ti pomôcť pri nákupoch…“

„Idete so mnou?“ pozrel naňho Riddle.

„Určite, ak…“

„Nemusíte,“ odmietol pomoc Riddle. „Som zvyknutý vybavovať si veci sám, stále chodievam po Londýne sám. Ako sa dostanem do tej Šikmej uličky… pane?“ dodal, keď zachytil Dumbledorov pohľad.

Harry si pomyslel, že Dumbledore nepustí Riddla samého, ale opäť bol prekvapený. Profesor podal Riddlovi obálku so zoznamom pomôcok, a keď mu presne vysvetlil, ako sa zo sirotinca dostane do Deravého kotlíka, dodal: „Ty ho uvidíš, hoci muklovia okolo teba – teda nečarodejníci – ho neuvidia. Pýtaj sa na barmana Toma – zapamätáš si to ľahko, lebo má rovnaké meno ako ty…“

Riddle sa podráždene mykol, akoby sa chcel zbaviť nejakej otravnej muchy.

„Tebe sa nepáči meno Tom?“

„Tomov je veľa,“ zahundral. Vzápätí, ako keby nemohol tú otázku potlačiť, akoby z neho vyhŕkla proti jeho vôli, spýtal sa: „Bol môj otec čarodejník? Povedali mi, že aj on sa volal Tom Riddle.“

„Žiaľ, to neviem,“ láskavo odvetil Dumbledore.

„Moja mama nemohla mať čarodejné schopnosti, inak by nebola zomrela,“ vravel si Riddle skôr pre seba než Dumbledorovi. „Musel to byť on. Takže – keď si nakúpim všetky tie veci – kedy mám prísť do toho Rokfortu?“

„Podrobnosti sú na druhom kúsku pergamenu v tvojej obálke,“ vysvetlil mu Dumbledore. „Odcestuješ zo stanice King's Cross prvého septembra. Je tam aj lístok na vlak.“

Riddle prikývol. Dumbledore vstal a znovu mu podal ruku. Vtedy chlapec ešte dodal: „Viem sa rozprávať s hadmi. Zistil som to na výlete v prírode – nájdu ma a šepkajú mi. Je to u čarodejníka normálne?“

Harry si uvedomil, že túto svoju najneobyčajnejšiu schopnosť až dosiaľ nespomenul iba preto, aby na záver urobil dojem.

„Je to nezvyčajné,“ odvetil Dumbledore po chvíľkovom zaváhaní, „ale nie neslýchané.“

Hovoril to nenútene, ale zvedavo prešiel pohľadom po Riddlovej tvári. Chvíľu tak stáli oproti sebe, chlapec a muž, a hľadeli na seba. Potom si ruky pustili a Dumbledore stál pri dverách.

„Dovidenia, Tom. Uvidíme sa v Rokforte.“

„Myslím, že to stačí,“ zašepkal bielovlasý Dumbledore vedľa Harryho a o chvíľku znova leteli v tme, až kým sa neocitli v pracovni.

„Sadni si,“ ponúkol Harrymu Dumbledore, keď pristál vedľa neho.

Harry poslúchol a stále mal plnú hlavu toho, čo práve videl.

„Uveril, že je čarodejník oveľa rýchlejšie než ja. Ja som Hagridovi najprv neveril, keď mi to povedal.“

„Áno, Riddle bol pripravený uveriť, že je výnimočný, ako sa vyjadril,“ potvrdil Dumbledore.

„Vedeli ste to už vtedy?“ spýtal sa Harry.

„Či som vedel, že som práve stretol najnebezpečnejšieho čierneho mága všetkých čias? Nie, netušil som, čo z neho vyrastie. Ale rozhodne ma zaujal. Cestou do Rokfortu som sa rozhodol, že dám naňho dobrý pozor, čo bola vlastne moja povinnosť vzhľadom na to, že bol sám a bez priateľov, ale už vtedy som cítil, že moja starostlivosť o neho bude službou i pre iných.

Ako si počul, na takého mladého chlapca mal čarodejnícke schopnosti prekvapujúco dobre rozvinuté a – čo bolo najzaujímavejšie a najhrozivejšie – už zistil, že ich môže do istej miery ovládať, a začal ich vedome používať. A ako si videl, neboli to náhodné pokusy typické pre začínajúcich čarodejníkov: už vtedy uplatňoval mágiu proti iným ľuďom, aby ich zastrašil, potrestal, ovládal. Tie historky o obesenom králikovi, chlapcovi a dievčati, ktorých vlákal do jaskyne, naznačovali najviac… ak chcem, môžem im spôsobiť bolesť…“

„A ovládal parselčinu,“ pridal Harry.