Harry Potter a Polovičný princ

„Zaujímajú? Môj drahý Hagrid, ja si ich vážim,“ odvetil Slughorn a odstúpil od tela. Harry zbadal, ako sa zaleskla fľaška, prv než mu zmizla pod plášťom, ale Hagrid, ktorý si znova utieral oči, nezbadal nič. „Tak čo… pristúpime k pohrebu?“

Hagrid prikývol a podišiel dopredu. Zdvihol obrovského pavúka do náručia, pričom hlasno zastonal, a skotúľal ho do veľkej jamy. Dopadol na dno s dosť strašným chrupčavým zadunením. Hagrid sa znova rozplakal.

„Pravdaže, pre vás, lebo ste ho poznali najlepšie, je to ťažké,“ súcitne vravel Slughorn, ktorý takisto ako Harry nedočiahol vyššie než na Hagridov lakeť, ale aj tak ho pohladkal. „Môžem teda povedať pár slov ja?“

Harry si pomyslel, že musel od Aragoga získať množstvo vysokokvalitného jedu, lebo sa spokojne usmieval, keď si zastal na okraj jamy a pomalým pôsobivým hlasom spustil: „Zbohom, Aragog, kráľ pavúkov, na ktorého dlhé a verné priateľstvo tí, čo ťa poznali, nezabudnú. Hoci tvoje telo zhnije, tvoj duch naďalej zostane na tichých, pavučinami popretkávaných miestach v tvojom lesnom domove. Nech sa tvojim mnohookým potomkom darí a tvoji ľudskí priatelia nech nájdu útechu za stratu, ktorú utrpeli.“

„To… to bolo krásne!“ zakvílil Hagrid, klesol na kopu kompostu a plakal ešte srdcervúcejšie.

„No tak, no tak,“ chlácholil ho Slughorn a mávol prútikom, takže obrovská kopa zeme sa zdvihla a s tlmeným buchnutím dopadla na mŕtveho pavúka a vytvorila hladkú mohylu. „Poďme dnu a vypime si. Podopri ho z druhej strany, Harry… tak… vstaňte, Hagrid… výborne…“

Usadili Hagrida na stoličku za stôl. Tesák, ktorý sa po celý pohreb schovával v koši, teraz potichu prišiel k nim a ako zvyčajne si položil ťažkú hlavu Harrymu do lona. Slughorn otvoril fľašu vína z tých, čo priniesol.

„Všetky som dal skontrolovať, či v nich nie je jed,“ ubezpečil Harryho a skoro celú fľašku nalial do Hagridovho hrnčeka veľkého ako vedro a podal mu ho. „Po tom, čo sa stalo chudákovi tvojmu priateľovi Rupertovi, som dal každú fľašku ochutnať domácemu škriatkovi.“

Harry si v duchu predstavil, ako by sa zatvárila Hermiona, keby sa dopočula o takomto zneužívaní domácich škriatkov, a rozhodol sa, že toto jej nikdy nespomenie.

„Jeden pre Harryho…“ druhú fľašku Slughorn rozdelil do dvoch hrnčekov, „a jeden pre mňa… Tak,“ zdvihol hrnček do výšky. „Na Aragoga.“

„Na Aragoga,“ povedali Harry a Hagrid spolu.

Hagrid i Slughorn sa poriadne napili. No Harry, ktorému hlavu osvecoval felix felicis, vedel, že nesmie piť, a tak iba predstieral, že si odpíja, a znovu postavil hrnček pred seba.

„Viete, mal som ho ešte od vajíčka,“ žalostil Hagrid. „Bol taký drobučký, keď sa vyliahol. Asi jako maličký pekinský psík…“

„Milé,“ poznamenal Slughorn.

„Mával som ho v škole v skrini, až kým… no…“

Hagridova tvár potemnela a Harry vedel prečo: Tom Riddle vymyslel spôsob ako Hagrida vyhodiť zo školy – zvalil naňho vinu, že otvoril Tajomnú komnatu. Zdalo sa však, že Slughorn ho nepočúva, hľadel na strop, z ktorého viselo množstvo mosadzných hrncov a dlhé hodvábne pradeno žiarivých bielych vlasov.

„To predsa nemôžu byť vlasy jednorožca, Hagrid?“

„Ó, áno,“ ľahostajne potvrdil Hagrid. „Vytrhávajú sa im z chvostov, zachytávajú sa v lese na konároch a tak…“

„Ale, človeče drahý, viete, akú majú cenu?“

„Ja ich používam na upevnenie obväzov, keď je dajaký tvor zranený,“ pokrčil plecami Hagrid. „Sú moc užitočné, viete… také silné.“

Slughorn si znova upil zo svojho hrnčeka poriadny dúšok a pohľadom starostlivo premeriaval celú chalupu. Harry vedel, že hľadá ďalšie poklady, ktoré by mohol premeniť na dostatočné zásoby medoviny dozretej v dubových sudoch, kandizovaného ananásu a zamatových domácich kabátov. Znovu Hagridovi i sebe nalial a vypytoval sa ho na tvory zo Zakázaného lesa a na to, ako sa Hagrid stihne o všetky starať. Hagrid bol pod vplyvom nápoja a lichotivého Slughornovho záujmu čoraz zhovorčivejší, prestal si utierať oči a veselo sa pustil vykladať o chove stromostrážcov.

Felix felicis v tejto chvíli Harryho trochu postrčil a všimol si, že zásoby pitia, ktoré priniesol Slughorn, sa veľmi rýchlo míňajú. Harrymu sa ešte nepodarilo zvládnuť napínacie zaklínadlo mlčky, ale dnes sa mu myšlienka, že by to nedokázal, zdala smiešna. A naozaj, v duchu sa uškrnul a nebadane, tak aby si to Hagrid so Slughornom nevšimli (tí sa teraz rozprávali o ilegálnom obchode s dračími vajcami), pod stolom zamieril prútikom na prázdne fľaše a tie sa okamžite napĺňali.

Asi po hodine začali Hagrid so Slughornom prednášať bláznivé prípitky: na Rokfort, na Dumbledora, na víno škriatkovskej výroby… a na…

„Harryho Pottera!“ zreval Hagrid a víno už asi zo štrnásteho vedra mu stekalo po brade.

„Áno, skutočne,“ zvolal Slughorn trochu nezrozumiteľne: „Na Parryho Ottera, vyvoleného chlapca… no… niečo v tom zmysle,“ zamumlal a vypil aj on.

Krátko nato sa Hagrid znova rozľútostil a vnútil celý chvost jednorožca Slughornovi, ktorý si ho strčil do vrecka s výkrikmi: „Na priateľstvo! Na veľkodušnosť! Na desať galeónov za vlas!“