Harry Potter a Polovičný princ

„Aj tebe!“ zapriala mu Hermiona s veľavýznamným pohľadom a Harry zamieril do žalárov.

V to popoludnie boli na elixíroch iba traja: Harry, Ernie a Draco Malfoy.

„Všetci ste ešte primladí na premiestňovanie?“ veselo sa spýtal Slughorn. „Ešte ste nemali sedemnásť?“

Pokrútili hlavami.

„Tak dobre,“ bodro vyhlásil Slughorn, „keď je nás tak málo, urobíme si niečo zábavné. Chcem, aby ste mi všetci namiešali niečo zábavné!“

„To znie dobre, pán profesor,“ pochlebovačne vyhlásil Ernie a šúchal si ruky. Zato Malfoy sa ani len nepousmial.

„Čo myslíte tým zábavným?“ spýtal sa podráždene.

„Prekvapte ma,“ ľahkovážne odvetil Slughorn.

Malfoy otvoril Prípravu elixírov pre pokročilých a tváril sa namrzene. Bolo celkom jasné, že túto hodinu považuje za plytvanie časom. Keď ho Harry sledoval ponad svoju knihu, pomyslel si, že sa nepochybne nerád vzdáva času, ktorý inak mohol stráviť v núdzovej miestnosti.

Zdá sa mu to, alebo je Malfoy naozaj chudší, tak ako Tonksová? Rozhodne bol bledší, jeho pokožka mala sivastý nádych, možno preto, lebo v poslednom čase tak zriedka pocítila slnečné svetlo. Lenže kam sa podela samoľúbosť, vzrušenie či nadradenosť a vystatovačnosť, také zjavné v Rokfortskom exprese, keď sa otvorene chvastal poslaním, ktoré mu zveril Voldemort? To podľa Harryho mienky mohlo viesť iba k jednému záveru: nech už je tá úloha akákoľvek, nedarí sa mu.

Povzbudený touto myšlienkou Harry listoval vo svojom výtlačku Prípravy elixírov pre pokročilých a v značne upravenej verzii Polovičného Princa našiel elixír na vyvolanie eufórie, čo by nielen zodpovedalo Slughornovej požiadavke, ale keby ho Harry presvedčil, aby z elixíru ochutnal… mohlo by to (a Harrymu poskočilo srdce pri tej myšlienke) vyvolať u Slughorna takú dobrú náladu, že by bol ochotný odovzdať Harrymu tú spomienku.

„Tak toto vyzerá absolútne úžasne,“ spľasol rukami Slughorn o pol druha hodiny pri pohľade na slniečkovožltý obsah Harryho kotlíka. „Eufória, však? A čo to cítim? Dodal si štipku mäty, pravda? Nezvyčajné, ale skvelý nápad, Harry. Samozrejme, to vyrovná vedľajšie účinky nadmerného vyspevovania a poťahovania nosom… naozaj neviem, odkiaľ berieš tie nápady, chlapče… ibaže…“

Harry potisol knihu nohou hlbšie do tašky.

„… by sa v tebe prejavovali gény tvojej matky.“

„Och… no možno,“ odľahlo Harrymu.

Ernie sa tváril dosť namrzene, lebo bol rozhodnutý aspoň raz zatieniť Harryho a celkom unáhlene sa rozhodol vymyslieť vlastný elixír, ktorý sa zrazil a na dne kotlíka vytvoril akýsi fialový knedlík. Malfoy sa už s kyslou tvárou balil. Slughorn vyhlásil jeho štikútací elixír len za obstojný.

Zazvonilo a Ernie s Malfoyom ihneď odišli.

„Pán profesor,“ začal Harry, ale Slughorn sa ihneď obzrel a keď videl, že trieda je prázdna, okrem neho a Harryho tam už nikto nie je, čo najrýchlejšie sa ponáhľal z miestnosti.

„Pán profesor, pán profesor, nechcete ochutnať môj e…“ zúfalo volal Harry.

No Slughorn už bol preč. Sklamaný Harry vylial kotlík, zbalil si veci, odišiel zo žalára a pomaly kráčal hore schodmi do klubovne.

Ron s Hermionou sa vrátili neskoro popoludní.

„Harry!“ zvolala Hermiona, len čo prešli cez portrétovú dieru. „Harry, urobila som!“

„Výborne!“ zvolal. „A Ron?“

„On… tesne neurobil,“ zašepkala Hermiona, lebo vtom sa ta dovliekol zhrbený Ron a tváril sa mrzuto. „Bola to skutočná smola – taká drobnosť. Skúšajúci zbadal, že na pôvodnom mieste po ňom zostala polovica obočia… Ako si dopadol so Slughornom?“

„Nijaká radosť,“ odvetil Harry a prihovoril sa Ronovi: „Smola, kamoško, ale nabudúce to spravíš – môžeme ich robiť spolu.“

„Áno, asi áno,“ pripúšťal Ron. „Ale polovica obočia! Ako keby na tom záležalo.“

„Ja viem,“ upokojovala ho Hermiona, „naozaj sa to zdá byť trochu kruté…“

Počas večere väčšinou na striedačku nadávali na skúšajúceho, takže v klubovni, kde sa usadili a preberali pretrvávajúci problém so Slughornom a jeho spomienkou, Ron už vyzeral trošičku veselšie.

„Tak čo, Harry, použiješ felix felicis alebo čo?“ spytoval sa Ron.

„Áno, asi radšej áno. Myslím, že ho nebudem potrebovať celý, určite nie na dvanásť hodín, nemôže to trvať celú noc… Dám si len dúšok. Dve či tri hodiny by mali stačiť.“

„Je to skvelý pocit, keď sa z neho napiješ,“ spomínal Ron. „Akože v ničom nemôžeš zlyhať.“

„O čom to hovoríš?“ smiala sa Hermiona. „Veď si nikdy nijaký nevypil.“

„Áno, ale myslel som si, že som vypil, nie?“ ohradil sa Ron, akoby to bolo jasné. „Ako keby v tom bol rozdiel…“

Pretože práve videli Slughorna vchádzať do Veľkej siene a vedeli, že sa pri jedle neponáhľa, chvíľu sa zdržali v klubovni a podľa plánu mal ísť Harry do Slughornovej pracovne neskôr, aby učiteľ mal dosť času sa ta vrátiť. Keď slnko kleslo za vrcholky stromov v Zakázanom lese, usúdili, že tá chvíľa prišla. Presvedčili sa, či sú Neville, Dean a Seamus v klubovni, a odkradli sa do chlapčenskej spálne.

Harry vybral ponožky z útrob kufra a z nich vytiahol lesklú fľaštičku.

„Tak teda idem na to,“ zdvihol fľašku a odpil si starostlivo odmeraný dúšok.

„Ako sa cítiš?“ spýtala sa Hermiona.