Harry Potter a Polovičný princ

O chvíľu už sedeli Hagrid so Slughornom bok po boku, držali sa a spievali pomalú smutnú pieseň o umierajúcom čarodejníkovi Odovi.

„Á, dobrí umierajú mladí,“ mrmlal Hagrid a zvalil sa na stôl, a trochu pritom škúlil, zatiaľ čo Slughorn ďalej spieval refrén. „Môj tatko ešte nemal toľko rokov, aby musel odísť, ani tvoja mama s otcom, Harry…“

Z kútikov Hagridových vráskami lemovaných očí zase vytekali slzy. Chytil Harryho za ruku a potriasol mu ňou.

„… lepších šarodenníkov v ich veku ssom veu nepoznal… huozné… huozné…“

Slughorn žalostne spieval:

„Hrdinu Oda domov priniesli,do jeho rodných miest.Naveky ho do zeme uložilia jeho prútik na dva prelomili.“

„… huozné,“ mrmlal Hagrid a veľká strapatá hlava sa mu zošmykla nabok a zaspal, hlasno chrápajúc.

„Prepáč,“ ospravedlňoval sa Slughorn a začkalo sa mu, „ale nezaspievam poriadny tón, ani keby mi išlo o život.“

„Hagrid nehovoril o vašom speve,“ potichu povedal Harry. „Spomínal, ako umierali moji rodičia.“

„Och,“ Slughorn potlačil grgnutie. „Och, no toto. Áno, to bolo… bolo to naozaj strašné. Strašné… strašné…“

Bolo vidieť, že nevie, čo má povedať, a tak znovu naplnil hrnčeky.

„Ja… myslím, že ty si to nepamätáš, však, Harry?“ spýtal sa rozpačito.

„Nie… mal som vtedy iba rok,“ odvetil Harry a hľadel do plameňa sviečky mihajúceho sa pri silnom Hagridovom chrápaní. „Ale neskôr som dosť veľa zistil o tom, čo sa stalo. Prvý zomrel otec. Vedeli ste to?“

„Ja… nevedel,“ priškrtene povedal Slughorn.

„Áno… Voldemort ho zavraždil a potom prekročil jeho telo a šiel k mame,“ rozprával Harry.

Slughorn sa striasol, ale nedokázal odtrhnúť zdesený pohľad od Harryho tváre.

„Povedal jej, aby mu ustúpila z cesty,“ neľútostne pokračoval Harry. „Povedal, že ona nemusí zomrieť. Chcel iba mňa. Ona mohla ujsť.“

„Och, prepána,“ vzdychol Slughorn. „Mohla… nemusela… to je hrozné.“

„Však?“ Harry skoro šepkal. „Ale ona sa nepohla. Ocko bol už mŕtvy, a nechcela, aby som zomrel aj ja. Pokúsila sa Voldemorta uprosiť… no on sa len smial…“

„To stačí!“ zvolal Slughorn odrazu a zdvihol trasúcu sa ruku. „Naozaj, chlapče drahý, dosť… som starý človek… nepotrebujem počúvať… nechcem počúvať…“

„Zabudol som,“ zaklamal Harry a felix felicis ho viedol ďalej. „Mali ste ju rád, však?“

„Či som ju mal rád?“ Slughornove oči sa znova naplnili slzami. „Neviem si predstaviť nikoho, kto ju stretol, čo by ju nemal rád… bola veľmi odvážna… veľmi zábavná… bolo to najstrašnejšie…“

„A vy nechcete pomôcť jej synovi,“ vravel Harry. „Ona mi dala život, ale vy mi nechcete dať spomienku.“

V chalupe sa ozývalo Hagridovo dunivé chrápanie. Harry uprene hľadel do uslzených Slughornových očí. Zdalo sa, že učiteľ elixírov sa nemôže odvrátiť.

„Nehovor tak,“ zašepkal. „To nie je otázka… keby ti to malo pomôcť, pravdaže… ale nemôže to poslúžiť nijakému účelu…“

„Ale môže,“ jasne zdôraznil Harry. „Dumbledore tú informáciu potrebuje. Ja ju potrebujem.“

Vedel, že je v bezpečí: felix mu našepkával, že Slughorn si ráno na nič z toho nespomenie. Harry mu hľadel rovno do očí a trochu sa naklonil dopredu.

„Ja som vyvolený. Ja ho musím zabiť. Potrebujem tú spomienku.“

Slughorn celkom zbledol a na lesklom čele sa mu ligotal pot.

„Ty si naozaj vyvolený?“

„Pravdaže,“ pokojne odvetil Harry.

„Ale potom… drahý chlapče… žiadaš veľa… vlastne ma žiadaš, aby som ti pomohol pri pokuse zničiť…“

„Nechcete sa zbaviť čarodejníka, ktorý zabil Lily Evansovú?“

„Harry, Harry, pravdaže chcem, ale…“

„Bojíte sa, aby sa nedozvedel, že ste mi pomohli?“

Slughorn nepovedal nič a tváril sa zdesene.

„Buďte statočný ako moja mama, pán profesor…“

Slughorn zdvihol bucľatú ruku a pritisol si trasúce sa prsty k ústam a chvíľu vyzeral ako obrovské bábätko.

„Nie som hrdý…“ šepkal cez prsty. „Hanbím sa za… za to, čo tá spomienka ukazuje… myslím, že som v ten deň narobil veľa škody…“

„Tým, že mi dáte tú spomienku, všetko odčiníte,“ tvrdil Harry. „Bol by to veľmi statočný a vznešený čin.“

Hagrid sa v spánku mykol a chrápal ďalej. Slughorn a Harry hľadeli na seba ponad odkvapkávajúcu sviečku. Dlho, dlho bolo ticho, ale felix felicis Harrymu našepkával, aby ho neprerušil, aby čakal.

Potom veľmi pomaly Slughorn strčil ruku do vrecka a vytiahol prútik. Druhú ruku si vsunul pod plášť a vybral malú prázdnu fľašku. Stále hľadiac Harrymu do očí, končekom prútika sa dotkol spánku a odtiahol ho, pričom sa oddelila aj dlhá strieborná niť spomienky, prilepená ku koncu prútika. Spomienka bola čoraz dlhšia, naťahovala sa, až sa pretrhla a ako žiarivá niť visela zo špičky prútika. Slughorn ju vložil do fľašky, kde sa zvinula a potom sa vírila ako plyn. Trasúcou sa rukou fľašku zazátkoval a ponad stôl ju podal Harrymu.

„Veľmi pekne vám ďakujem, pán profesor.“

„Si dobrý chlapec,“ povedal profesor Slughorn a slzy mu stekali po tučných lícach do mrožích fúzov. „Máš jej oči… Keď to uvidíš, nemysli na mňa v zlom…“

A aj on si položil hlavu na ruky, zhlboka si vzdychol a zaspal.

23

Horcruxy