Harry Potter a Polovičný princ

Harry chvíľu neodpovedal. Potom sa ho pomaly, ale isto zmocňoval radostný pocit z nekonečných možností, zdalo sa mu, že môže urobiť čokoľvek, čokoľvek na svete… a získať Slughornovu spomienku sa mu odrazu zdalo nielen možné, ale dosť ľahké…

S úsmevom vstal a prekypoval sebadôverou.

„Výborne,“ povedal. „Naozaj výborný pocit. Dobre… idem k Hagridovi.“

„Čo?“ zdesene zvolali Ron s Hermionou.

„Nie, Harry, ty musíš ísť za Slughornom, zabudol si?“ presviedčala ho Hermiona.

„Nie,“ s istotou vyhlásil Harry. „Idem k Hagridovi, mám dobrý pocit z toho, že idem k Hagridovi.“

„Máš dobrý pocit z toho, že ideš pochovávať obrovského pavúka?“ ohromene sa spýtal Ron.

„Áno,“ prikývol Harry a vytiahol si z batoha neviditeľný plášť. „Cítim, že tam dnes večer musím byť. Viete, ako to myslím?“

„Nie,“ odvetili Ron s Hermionou jednohlasne a obaja už vyzerali naozaj vystrašene.

„Určite je to felix felicis?“ znepokojene sa spytovala Hermiona a zdvihla fľašku k svetlu. „Nemal si inú fľašku s niečím… neviem čím?“

„Esenciou šialenstva?“ nadškrtol Ron a Harry si prehodil plášť cez plecia.

Harry sa zasmial a Ron s Hermionou sa tvárili ešte vyľakanejšie.

„Verte mi. Viem, čo robím…“ ubezpečoval ich. „či aspoň… felix to vie.“ A sebaisto kráčal k dverám.

Harry si zakryl neviditeľným plášťom aj hlavu, zbehol dolu schodmi a Ron s Hermionou sa ponáhľali za ním. Na konci schodov Harry vykĺzol cez otvorené dvere.

„Čo si tam hore robil s ňou?“ škriekala Lavender Brownová a priamo cez Harryho hľadela na Rona a Hermionu, ktorí sa vynorili z chlapčenských spálni. Harry počul, ako mu za chrbtom Ron niečo bľaboce, a bežal preč.

Dostať sa cez portrétovú dieru bolo jednoduché. Práve vošli Ginny s Deanom a Harry prekĺzol pomedzi nich. Pritom náhodou vrazil do Ginny.

„Nestrkaj ma, prosím ťa, Dean,“ nahnevane sa ohradzovala Ginny. „Vždy to robíš. Viem prejsť aj sama…“

Portrétová diera sa za Harrym zatvorila, ale ešte začul, ako Dean niečo nazlostene odsekol… Jeho nálada ešte stúpla. Harry sa po hrade nemusel zakrádať, lebo cestou nikoho nestretol, no to ho ani najmenej neprekvapovalo: dnes večer bol najšťastnejším človekom na Rokforte.

Netušil, prečo je to dobrý nápad ísť k Hagridovi. Cítil, akoby elixír osvetľoval jeho kroky kúsok dopredu. Nevidel konečný cieľ, nevidel, ako do toho zapadá Slughorn, ale vedel, že sa uberá správnou cestou k získaniu spomienky. Vo vstupnej hale videl, že Filch zabudol zamknúť. Usmiaty otvoril dvere a vdýchol svieži vzduch a vôňu trávy a až potom vyšiel na schody do súmraku.

Až na spodnom schode mu zišlo na um, aké príjemné by bolo prejsť sa k Hagridovi cez zeleninové záhony. Nemal to priamo po ceste, ale zdalo sa mu jasné, že má poslúchnuť toto náhle nutkanie, a tak ihneď zamieril k zeleninovým záhonom, kde s potešením, ale nie až taký prekvapený, našiel profesora Slughorna v rozhovore s profesorkou Sproutovou. Harry celkom pokojne striehol za kamenným múrikom a počúval, o čom sa rozprávajú.

„… naozaj vám ďakujem, že ste tomu venovali čas, Pomona,“ zdvorilo ďakoval Slughorn. „Väčšina uznávaných odborníkov tvrdí, že najúčinnejšie sú, ak sa zberajú za súmraku.“

„Ó, s tým celkom súhlasím,“ vľúdne hovorila profesorka Sproutová. „To vám stačí?“

„Úplne,“ ubezpečoval ju Slughorn a Harry videl, že nesie plnú náruč nejakých listnatých rastlín. „Pár listov by malo mojim tretiakom stačiť a niečo navyše, keby ich niekto prevaril… Tak vám prajem príjemný večer a ešte raz veľmi ďakujem!“

Profesorka Sproutová zamierila do hustnúcej tmy k skleníkom a Slughorn vykročil k miestu, kde stál neviditeľný Harry.

Harryho ihneď premohla túžba ukázať sa a širokým gestom zhodil plášť.

„Dobrý večer, pán profesor.“

„Pri Merlinovej brade, Harry, ale si ma vyľakal,“ Slughorn zastal a tváril sa ostražito. „Ako si sa dostal z hradu?“

„Filch asi zabudol zamknúť dvere,“ povedal Harry veselo a potešilo ho, že sa Slughorn mračí.

„Ja toho chlapa nahlásim, lebo podľa mňa sa väčšmi zaujíma o smeti než o bezpečnostné opatrenia… Ale prečo si vonku, Harry?“

„Viete, pán profesor, ide o Hagrida,“ začal Harry, ktorý cítil, že teraz musí povedať pravdu. „Je dosť vykoľajený… ale nepoviete to nikomu, pán profesor? Nechcem, aby mal z toho problémy…“

Zjavne to prebudilo Slughornovu zvedavosť.

„No, to nemôžem sľúbiť,“ krútil hlavou nevrlo. „Ale viem, že Dumbledore Hagridovi absolútne verí, takže určite nemôže robiť nič také hrozné…“

„Viete, ide o obrovského pavúka, ktorého mal už roky… žil v lese… vedel rozprávať a tak…“

„Počul som, že v Zakázanom lese sú acromantuly,“ zašepkal Slughorn a pozrel na húšťavu čiernych stromov. „Tak je to teda pravda?“

„Áno,“ potvrdil Harry. „Ale tento, Aragog, Hagridov celkom prvý, včera večer zomrel. Hagrid je z toho zničený. Chce mať spoločnosť pri pochovávaní, tak som sa rozhodol, že pôjdem.“