Harry Potter a Polovičný princ

„Nebesá, to je už toľko? Radšej choďte, chlapci, lebo budeme mať všetci problémy. Lestrange, zajtra chcem od vás tú prácu, inak budete po škole. To isté platí aj pre vás, Avery.“

Chlapci postupne odchádzali. Slughorn sa zdvihol z kresla a niesol prázdny pohár na stôl. Začul však za sebou pohyb a otočil sa. Stál tam Riddle.

„Ponáhľaj sa, Tom,“ upozornil ho, keď zistil, že je ešte tam. „Nechceš predsa, aby ťa prichytili po večierke, teba prefekta…“

„Pán profesor, chcel som sa vás niečo spýtať.“

„Len sa spytuj, chlapče, spytuj sa…“

„Pane, rád by som vedel, čo viete o… o horcruxoch.“

Slughorn hľadel naňho a tučnými prstami zamyslene hladkal stopku.

„Projekt na obranu proti čiernej mágii, však?“

No Harry videl, že Slughorn veľmi dobre vie, že to nie je nijaká úloha.

„Ani nie, pane,“ povedal Riddle. „Natrafil som na ten termín pri čítaní a celkom som mu nerozumel.“

„No… teda… ťažko by si na Rokforte našiel knihu, ktorá by uvádzala nejaké podrobnosti o horcruxoch, Tom. To je veľmi čierna mágia, naozaj veľmi čierna,“ vysvetľoval Slughorn.

„Ale vy zrejme o nich viete všetko, však, pán profesor? Čarodejník ako vy… prepáčte, ale ak mi to nemôžete povedať, samozrejme… no bol som si istý, že ak to niekto vie, ste to vy… Tak som sa rozhodol, že sa spýtam…“

Zahral to veľmi dobre, pomyslel si Harry, to váhanie, nenútený tón, opatrné lichotenie, nič prehnané. Harry mal dosť veľké skúsenosti s vyťahovaním rozumov zo zaťatých ľudí a poznal majstra pri práci. Vedel, že Riddle tú informáciu veľmi, veľmi chce. Možno si túto chvíľu pripravoval celé týždne.

„Takže,“ začal Slughorn, ale nehľadel na Riddla. Pohrával sa so stužkou na škatuľke kandizovaného ananásu. „Pravdaže, neuškodí, ak ti to tak zhruba načrtnem, len aby si pochopil termín. Horcrux je slovo, ktoré sa používa na označenie predmetu, do ktorého si človek skryje časť svojej duše.“

„Celkom nechápem, ako to funguje, pán profesor,“ vravel Riddle.

Starostlivo si ovládal hlas, ale Harry cítil jeho vzrušenie.

„No, človek si rozdelí dušu,“ vysvetľoval Slughorn, „a jej časť ukryje do predmetu mimo tela. Potom, aj keď niekto napadne alebo zničí jeho telo, nemôže zomrieť, lebo časť jeho duše zostáva pripútaná k zemi a nepoškodená. Lenže, pravdaže, existencia v takej forme…“

Slughornovi ovisla tvár a Harrymu sa vybavili slová, ktoré počul takmer pred dvoma rokmi.

„Vytrhla ma z môjho tela, bol som menej než duša, menej než ten najmizernejší duch… no stále som žil.“

„… málokto by to chcel, Tom, naozaj málokto. Smrť by bola lepšia.“

No Riddlov hlad už bol zjavný, na tvári mal lačný výraz a už viac nevládal skrývať svoju túžbu.

„Ako si človek rozdelí dušu?“

Slughorn sa zjavne cítil nepríjemne. „Musíš chápať, že duša má zostať nedotknutá a celá. Jej rozdelenie je násilný čin, je to proti prírode.“

„Ale ako sa to robí?“

„Spáchaním nejakého zločinu – spáchaním najväčšieho zločinu. Vraždou. Keď niekto vraždí, jeho duša sa pritom trhá. Čarodejník, ktorý má v úmysle vytvoriť horcrux, využije toto poškodenie vo svoj prospech – odtrhnutú časť vsadí…“

„Vsadí? Ale ako?“

„Je na to nejaké zaklínadlo, ale nepýtaj sa ma, neviem, aké!“ vravel Slughorn a krútil hlavou ako starý slon, ktorého otravujú komáre. „Vyzerám, že by som sa o to pokúsil… vyzerám ako vrah?“

„Nie, pane, pravdaže nie,“ rýchlo ho upokojoval Riddle. „Prepáčte… nechcel som vás uraziť…“

„Nie, nie, vôbec nie som urazený,“ mrzuto ho ubezpečoval Slughorn. „Je prirodzené, že si na takéto veci zvedavý… čarodejníkov istého formátu vždy táto stránka mágie priťahovala…“

„Áno, pane. Ale nechápem,“ hovoril Riddle, „len tak zo zvedavosti – pomohol by jeden horcrux? Môže sa duša rozštiepiť iba raz? Nebolo by lepšie, aby bol človek silnejší, rozdeliť dušu na viac kúskov? Napríklad sedmička je predsa mocné magické číslo, nebolo by sedem…?“

„Pri Merlinovej brade, Tom!“ vykríkol Slughorn. „Sedem! Nestačí ti pomyslenie na vraždu jedného človeka? A v každom prípade… už len rozpoliť dušu je zlé… ale roztrhať ju na sedem kusov…“

Slughorn sa už tváril načisto znepokojene: hľadel na Riddla, akoby ho videl jasne po prvý raz, a Harry bol presvedčený, že ľutuje, že sa nechal zatiahnuť do tohto rozhovoru.

„Samozrejme,“ mrmlal, „toto všetko, čo sme hovorili, sú len hypotézy, však? Čisto akademické…“

„Áno, pane, samozrejme,“ rýchlo prikývol Riddle.

„No napriek tomu, Tom… mlč o tom, čo som ti povedal… teda o čom sme sa rozprávali. Ľuďom by sa nepáčilo, že sme hovorili o horcruxoch. Vieš, na Rokforte je to zakázaná téma… zvlášť Dumbledore je na to prísny…“

„Nepoviem ani slovo, pane,“ sľúbil Riddle a odišiel, ale Harry ešte stihol zazrieť jeho tvár, z ktorej vyžarovalo rovnaké šťastie ako vtedy, keď sa dozvedel, že je čarodejník, ten druh šťastia, ktorý mu neskrášlil jeho pekné črty, ale akosi ich odľudštil…

„Ďakujem, Harry,“ zašepkal Dumbledore. „Poďme…“

Keď Harry pristál zase v pracovni, Dumbledore už sedel za stolom. Harry si sadol tiež a čakal na riaditeľove slová.

„Veľmi dlho som dúfal, že získame tento dôkaz. Potvrdzuje moju teóriu, hovorí mi, že mám pravdu a aj to, koľko ešte treba urobiť…“