Harry Potter a Polovičný princ

Harry cítil soľ a počul špľachot valiacich sa vĺn, ľahký mrazivý vetrík mu strapatil vlasy. Hľadel na more osvetlené mesačným svitom a oblohu posiatu hviezdami. Stál vysoko na skalnom výbežku a voda pod ním sa penila a vírila. Obzrel sa. Nad ním sa týčil útes, úplne kolmý, čierny a chladný. Veľké kusy skál, ako ten, na ktorom stál Harry s Dumbledorom, vyzerali, akoby sa niekedy v minulosti odlomili z útesu. Bolo to pochmúrne, drsné miesto, okrem mora a brál pohľad nezmierňoval ani jediný strom, chumáč trávy či piesok.

„Čo myslíš?“ spýtal sa Dumbledore, akoby chcel poznať Harryho názor, či je to dobré miesto na piknik.

„Sem priviedli deti zo sirotinca?“ čudoval sa Harry, ktorý si nevedel predstaviť menej príjemné miesto na výlet.

„Nie až celkom sem,“ odvetil Dumbledore. „Neďaleko za útesmi je akási dedina. Myslím, že ta siroty priviedli, aby sa nadýchali trochu morského vzduchu a aby videli vlny. Nie, myslím, že toto miesto navštívil iba Tom Riddle a jeho malé obete. Na tieto skaly sa nedostane nijaký mukel, iba ak by bol mimoriadne dobrý horolezec, a člny sa k útesu priblížiť nemôžu, okolité vody sú priveľmi nebezpečné. Viem si predstaviť, ako Riddle zliezol dolu a mágia mu poslúžila lepšie než laná. Vzal so sebou aj tie dve malé deti, pravdepodobne pre tú radosť, že ich mohol vydesiť. Myslím, že na to stačila už len tá cesta.“

Harry pozrel hore na útes a naskočila mu husia koža.

„Ale jeho konečný cieľ… aj náš – leží kúsok ďalej. Poďme.“

Dumbledore kývol Harrymu, aby podišiel celkom na okraj skaly, kde niekoľko zubatých výbežkov tvorilo oporu pre nohy a viedli k balvanom napoly ponoreným vo vode bližšie k útesu. Bol to nebezpečný zostup a Dumbledore, ktorému to trochu komplikovala zničená ruka, postupoval pomaly. Spodné skaly boli od morskej vody klzké. Harry cítil na tvári slanú studenú spŕšku.

„Lumos!“ vyslovil Dumbledore na balvane najbližšom k útesu. Na tmavej hladine vody pár stôp pod miestom, kde sa krčili, sa ligotali tisícky bodiek zlatistého svetla. Prútik osvietil aj čiernu skalnú stenu vedľa nich.

„Vidíš?“ ukázal Dumbledore potichu a zdvihol prútik trochu vyššie. Harry uvidel v útese puklinu, do ktorej prúdila rozčerená voda.

„Znesieš aj trochu vody?“

„Znesiem,“ povedal Harry.

„Tak potom si zlož neviditeľný plášť – teraz ho nepotrebuješ – a šup do vody.“

A odrazu s energiou oveľa mladšieho človeka Dumbledore skĺzol z balvana, pristál vo vode a perfektným štýlom si to namieril k tmavej trhline v skale a rozsvietený prútik držal v zuboch. Harry si stiahol plášť, napchal si ho do vrecka a šiel za ním.

Voda bola ľadová, nasiaknuté šaty sa vlnili okolo Harryho a ťahali ho dolu. Zhlboka sa nadychujúc, pričom mu nos napĺňala ostrá vôňa soli a morských rias, pustil sa za mihotavým, čoraz menším svetielkom, ktoré sa teraz posúvalo hlbšie do útesu.

Puklina sa onedlho roztvárala do tmavého tunela a Harry predpokladal, že za prílivu ho zaplavuje voda. Klzké steny boli od seba vzdialené sotva meter a v pohybujúcom sa svetle Dumbledorovho prútika sa leskli ako mokrá smola. Kúsok ďalej vo vnútri sa chodba stáčala doľava a Harry videl, že siaha hlboko do útesu. Ďalej plával za Dumbledorom a končekmi skrehnutých prstov sa dotýkal drsného mokrého skalného povrchu.

O chvíľu videl, ako Dumbledore vylieza z vody a strieborné vlasy a tmavý habit sa mu lesknú. Na tom mieste našiel schodíky, ktoré viedli do veľkej jaskyne. Roztrasený vyliezol po nich, pričom mu voda stekala po premočenom oblečení, a ocitol sa v nehybnom a mrazivom vzduchu.

Dumbledore stál uprostred jaskyne, prútik držal vysoko zdvihnutý a pomaly sa otáčal a skúmal steny a strop.

„Áno, toto je to miesto,“ povedal.

„Ako to viete?“ šepkal Harry.

„Toto miesto poznalo mágiu,“ stručne odvetil Dumbledore.

Harry nevedel, či triašku, ktorá ho zachvátila, spôsobil chlad, ktorý mu prenikol až do kostí, alebo práve to, že si uvedomoval prítomnosť mágie. Hľadel, ako sa Dumbledore točí na mieste a očividne sa sústreďuje na veci, ktoré Harry nevidí.

„Toto je iba predsieň, vstupná sála,“ poznamenal Dumbledore po chvíli. „My musíme preniknúť do vnútorného priestoru… teraz nám stoja v ceste skôr prekážky lorda Voldemorta než tie, čo vytvorila príroda…“

Dumbledore prechádzal popri stene, hladkal ju končekmi očernetých prstov a šepkal slová v nejakom čudnom jazyku, ktorému Harry nerozumel. Dva razy obišiel jaskyňu, dotýkajúc sa drsnej skaly čo najviac, občas zastal, prešiel prstami dozadu a dopredu, až napokon na určitom mieste pritisol dlaň k stene.

„Tu,“ povedal. „Ďalej ideme tadiaľto. Vchod je skrytý.“

Harry sa Dumbledora nepýtal, ako to vie. Nikdy ešte nevidel čarodejníka niečo zisťovať takto, iba pohľadom a dotykom, no už dávno sa naučil, že buchot a dym sú často skôr príznakmi neschopnosti ako znalosti.

Dumbledore odstúpil od steny a namieril prútik na skalu. Na chvíľku sa tam zjavili oblúkovité kontúry a žiarili bielo, ako keby za puklinou svietilo nejaké silné svetlo.