Harry Potter a Polovičný princ

Zdalo sa mu, že počuje šum lístia na stromoch okolo jazera a vzdialené húkanie sovy, ale ani náznak toho, že by niekto prehľadával vlak či aspoň (Harry trochu pohŕdal sám sebou za to, že si robil také nádeje) vyľakané a začudované hlasy, kam sa podel Harry Potter. Zaplavil ho pocit beznádeje, keď si predstavil rad kočiarov s testralmi, ako mieria ku škole, a ako z jedného, v ktorom sa vezie Malfoy a opisuje Slizolinčanom svoj útok na Harryho, zaznieva tlmený smiech.

Vlak sa mykol a Harry sa prevalil na bok. Teraz pre zmenu nehľadel na strop, ale na zaprášený spodok sedadiel. Podlaha sa začala triasť, keď lokomotíva ožila. Expres odchádzal a nikto nevedel, že on je ešte v ňom… Potom cítil, ako z neho odletel neviditeľný plášť a hlas nad ním povedal: „Čauko, Harry.“

Zablyslo sa červené svetlo a Harryho telo ožilo. Mohol sa zdvihnúť a poskladať do dôstojnejšej sedacej polohy, rýchlo si chrbtom ruky utieral krv z dobitej tváre, zdvihol hlavu a pozrel na Tonksovú, ktorá držala neviditeľný plášť.

„Radšej odtiaľto rýchlo vypadnime,“ povedala, lebo okná zahalila para a vlak sa pohýnal zo stanice. „Poď, vyskočíme.“

Harry sa po chodbe ponáhľal za ňou. Tonksová otvorila dvere na vozni a vyskočila na nástupište, ktoré akoby sa kĺzalo, keď vlak naberal rýchlosť. Harry nasledoval jej príklad, trochu sa na nástupišti zatackal, ale včas sa vystrel a hľadel, ako purpurová parná lokomotíva naberá rýchlosť, kým sa im nestratila za rohom.

Chladný vzduch pôsobil na jeho boľavý nos upokojujúco. Tonksová hľadela naňho. Hnevalo ho a bolo mu trápne, že ho našla v takej smiešnej situácii. Mlčky mu podávala neviditeľný plášť.

„Kto to urobil?“

„Draco Malfoy,“ trpko odpovedal Harry. „Ďakujem za… no…“

„Rado sa stalo,“ odvetila Tonksová, ale neusmiala sa. Podľa toho, čo Harry videl v tej tme, mala sivohnedé vlasy a vyzerala skľúčene ako vtedy, keď sa s ňou stretol v Brlohu. „Ak chvíľu postojíš, napravím ti nos.“

Harrymu sa tá predstava veľmi nepáčila. Mal v úmysle navštíviť madam Pomfreyovú, hlavnú sestru, ku ktorej mal väčšiu dôveru, keď prišlo na liečiace zaklínadlá, ale zdalo sa mu neslušné protestovať, nuž znehybnel a zavrel oči.

„Episkey,“ vyslovila Tonksová.

Harryho nos pálil a potom cítil chlad. Zdvihol ruku a opatrne si ho ohmatal. Zdalo sa, že je napravený.

„Srdečná vďaka!“

„Radšej si obleč plášť a môžeme ísť ku škole,“ hovorila Tonksová stále bez úsmevu. Keď si Harry prehodil plášť, Tonksová mávla prútikom, vystrelil z neho obrovský strieborný štvornohý tvor a bleskovo letel do tmy.

„To bol patronus?“ spýtal sa Harry, ktorý videl takéto správy posielať Dumbledora.

„Posielam odkaz do hradu, že ťa mám, aby sa nebáli. Poď, nemotajme sa.“

Vybrali sa po ceste do školy.

„Ako si ma našla?“

„Všimla som si, že si nevystúpil z vlaku, a vedela som, že máš plášť. Myslela som si, že sa z nejakých dôvodov skrývaš. Keď som však videla, že na tom kupé sú stiahnuté rolety, pomyslela som si, že ho radšej skontrolujem.“

„Ale čo tu vlastne hľadáš?“

„Teraz pracujem v Rokforte, aby mala škola zvýšenú ochranu,“ vravela Tonksová.

„Pracuješ tu iba ty, alebo…?“

„Nie, sú tu aj Proudfoot, Savage a Dawlish.“

„Dawlish, ten auror, ktorého Dumbledore vlani napadol?“

„Ten.“

Kráčali po tmavej opustenej ceste po čerstvých stopách kočiarov. Harry spod plášťa úkosom sledoval Tonksovú. Vlani bola zvedavá (až ho to niekedy rozčuľovalo), ľahko sa rozosmiala, žartovala. Teraz sa mu zdala staršia a oveľa vážnejšia a vecnejšia. Bol to následok udalostí na ministerstve? S nepríjemným pocitom si spomenul, ako mu Hermiona navrhla, že by ju mal nejako utešiť v súvislosti so Siriusom, ubezpečiť ju, že to vôbec nebola jej chyba, ale nemohol sa k tomu donútiť. Vôbec jej nepripisoval vinu za Siriusovu smrť, nezavinila ju o nič viac než ostatní (a oveľa menej než on), ale nerád rozprával o Siriusovi, ak sa tomu dalo vyhnúť. A tak kráčali chladnou nocou mlčky, iba Tonksovej dlhý plášť za nimi šuchotal po zemi.

Keďže Harry šiel vždy do Rokfortu na koči, dosiaľ si nikdy neuvedomoval, ako ďaleko je hrad od rokvillskej stanice. Odľahlo mu, keď konečne uvidel vysoké stĺpy po oboch stranách brány, na ktorých stáli okrídlené diviaky. Bolo mu zima, bol hladný a mal dosť tejto novej, zachmúrenej Tonksovej. No keď natiahol ruku, aby potisol bránu, zistil, že je zatvorená na reťaz.

„Alohomora!“ vyslovil sebaisto s prútikom zamiereným na zámku, ale nič sa nestalo.

„Na tieto to nezaberie,“ povedala Tonksová. „Sám Dumbledore ich začaroval.“

Harry sa obzrel.

„Mohol by som preliezť múr,“ navrhol.

„Nie, nemohol,“ pokrútila hlavou. „Všetko je chránené zaklínadlami proti narušiteľom. Bezpečnosť toto leto sprísnili stonásobne.“

„Tak teda asi budem musieť spať tu a počkať do rána,“ vzdychol si Harry a začínal sa hnevať, že mu Tonksová nepomáha.

„Niekto sem ide po teba,“ oznamovala mu Tonksová. „Aha.“