Harry Potter a Polovičný princ

S potešením vítame tento rok nového člena učiteľského zboru profesora Slughorna,“ Slughorn vstal a jeho plešatá hlava sa ligotala vo svetle sviečok a veľké brucho zakryté vestou vrhalo tieň na stôl pod ním, „tento môj bývalý kolega súhlasil s tým, že opäť zaujme svoje niekdajšie miesto učiteľa elixírov.“

„Elixírov?“

„Elixírov?“

Slovo sa ozývalo po celej sále a študenti sa čudovali, či počuli dobre.

„Elixírov?“ zopakovali Ron s Hermionou naraz a otočili sa k Harrymu. „Ale ty si vravel…“

„Zatiaľ čo profesor Snape,“ zvýšil hlas Dumbledore, aby prehlušil šum, „preberie funkciu učiteľa obrany proti čiernej mágii.“

„Nie!“ zvolal Harry tak hlasno, že sa všetky hlavy otočili k nemu. Bolo mu to jedno. Nahnevane hľadel na učiteľský stôl. Ako po tom všetkom mohol Snape dostať miesto učiteľa obrany proti čiernej mágii? Bolo predsa roky známe, že mu Dumbledore nedôveroval natoľko, aby mu to miesto zveril.

„Ale, Harry, ty si povedal, že obranu proti čiernej mágii bude učiť Slughorn!“ nechápavo sa obrátila k Harrymu Hermiona.

„Ja som si to myslel!“ odvetil Harry, pátral v mysli a usiloval sa spomenúť si, kedy mu to Dumbledore povedal, ale keď teraz nad tým rozmýšľal, nespomínal si, že by sa Dumbledore zmienil, čo vlastne bude Slughorn učiť.

Snape, ktorý sedel po Dumbledorovej pravici, nevstal pri zaznení svojho mena, iba lenivo zdvihol ruku, aby sa poďakoval za potlesk od slizolinského stola, a predsa si bol Harry istý, že v črtách, ktoré tak nenávidel, postrehol záblesk víťazstva.

„Jedna vec je na tom dobrá,“ vyhlásil nahnevane. „Na konci roka Snape odíde.“

„Ako to myslíš?“ spýtal sa Ron.

„To miesto je prekliate. Nikto na ňom nevydržal dlhšie než rok… Quirrell v tej funkcii dokonca zomrel. Ja osobne budem držať palce ďalšej smrti…“

„Harry!“ vyčítavo a šokovane ho napomenula Hermiona.

„Možno sa na konci roka vráti k elixírom,“ rozumne vyhlásil Ron. „Možno Slughorn ani neostane na celý rok, tak ako Moody.“

Dumbledore si odkašlal. Harry, Ron a Hermiona neboli jediní, čo vyrušovali. Po správe, že Snapovi sa konečne splnil jeho sen, celá sála šumela rozhovormi. Dumbledore si očividne nevšímal rozruch, ktorý svojou správou spôsobil, o ďalších menovaniach učiteľov nehovoril, ale počkal, kým nenastalo úplné ticho, a až potom pokračoval.

„Ako všetci tu v sále vedia, lord Voldemort a jeho prívrženci sú znova na slobode a naberajú silu.“

Po týchto Dumbledorových slovách bolo ticho zrazu napäté. Harry pozrel na Malfoya. Malfoy nehľadel na Dumbledora, akoby mu riaditeľove slová nestáli za pozornosť, ale s prútikom sa hral s vidličkou a tá sa vznášala nad stolom.

„Nech by som hovoril čokoľvek, žiadne slová dostatočne nezdôraznia, aká nebezpečná je súčasná situácia a ako veľmi musíme byť všetci na Rokforte ostražití a dbať na bezpečnosť. V lete sme magické opevnenie hradu posilnili, chránia nás nové mocné prostriedky, no aj tak musíme byť v strehu, aby sa niečo nestalo pre ľahostajnosť študentov alebo členov učiteľského zboru. Preto na vás nalieham, dodržiavajte všetky, zdôrazňujem všetky bezpečnostné obmedzenia, s ktorými vás oboznámia učitelia, aj keď vás to bude hnevať – najmä pravidlo, že po večierke musíte byť v posteliach. Naliehavo vás žiadam, ak si všimnete čokoľvek zvláštne alebo podozrivé v hrade či mimo neho, okamžite to hláste niektorému členovi učiteľského zboru. Verím, že budete vždy dbať na svoju vlastnú bezpečnosť i bezpečnosť ostatných.“

Dumbledorove modré oči prešli po študentoch a potom sa znova usmial.

„No teraz vás čakajú postele, teplé a pohodlné, aké si len môžete priať, a viem, že v tejto chvíli je pre vás najdôležitejšie dobre si odpočinúť pred zajtrajším vyučovaním. Preto dobrú noc!“

Ako vždy, i teraz sa s ohlušujúcim škripotom odsúvali lavice a študenti začali odchádzať z Veľkej siene do svojich obytných častí. Harry, ktorý sa vôbec neponáhľal, aby sa neocitol uprostred zízajúceho davu či v blízkosti Malfoya, čím by mu poskytol príležitosť znova sa vystatovať historkou o rozbitom nose, sa držal pozadu. Predstieral, že si uväzuje šnúrku na teniske, a nechal väčšinu Chrabromilčanov pred sebou. Hermiona sa ponáhľala plniť si prefektské povinnosti a odviesť prvákov, ale Ron zostal s Harrym.

„Čo sa ti vlastne stalo s nosom?“ spýtal sa, keď postávali vzadu na konci hlúčiku, ktorý sa tlačil z Veľkej siene, a nikto ich nemohol počuť.

Harry mu všetko porozprával. To, že sa Ron nezasmial, dokazovalo, aké silné je ich priateľstvo.

„Videl som Malfoya čosi ukazovať na nose,“ poznamenal zachmúrene.

„Kašľať na to,“ trpko odbil Harry nepríjemnosť. „Počuj, čo hovoril predtým, než zistil, že som tam…“

Harry čakal, že Malfoyovo chvastanie o tom, ako odíde z Rokfortu a bude pomáhať Voldemortovi, Rona ohromí. Na Rona to však nezapôsobilo a to Harry považoval za číru zanovitosť.

„Ale. No tak, Harry, iba sa predvádzal pred Parkinsonovou… akú úlohu by Veď-Vieš-Kto dal jemu?“

„Ako vieš, že Voldemort nepotrebuje mať niekoho v Rokforte? Nebolo by to po prvý…“