Harry Potter a Polovičný princ

V diaľke pod hradom nadskakoval nejaký lampáš. Harry sa mu potešil a mal pocit, že v tejto chvíli znesie aj dýchavičné Filchove výčitky, že je pomalý, a výčitky, že by mal chodiť načas, a že keby pravidelne dostával po prstoch… Harry si stiahol neviditeľný plášť, aby ho bolo vidieť, až keď trblietavé žlté svetielko zažiarilo pár metrov od nich. Vtom ho náhle zaplavil odpor, lebo podľa osvetleného krivého nosa a čiernych mastných vlasov spoznal Severusa Snapa.

„Ale, ale, ale,“ uškieral sa Snape, vytiahol prútik, udrel ním po zámke, takže reťaze sa odtiahli a brána sa s vrzgotom otvorila. „Milé od vás, že ste sa dostavili, Potter, aj keď ste zrejme usúdili, že školský habit by vám pokazil imidž.“

„Nemohol som sa prezliecť, nemal som…“ začal Harry, ale Snape ho prerušil.

„Nemusíš čakať, Nymphadora. Potter je so mnou celkom… bezpečný.“

„Posielala som správu Hagridovi,“ mračila sa Tonksová.

„Hagrid zmeškal začiatok úvodnej slávnosti rovnako ako Potter, tak som správu prebral ja. A náhodou,“ pokračoval Snape a odstúpil, aby Harry mohol prejsť popri ňom, „ma zaujal tvoj nový patronus.“

S hlasným brinkotom jej zavrel bránu pred nosom a znova udrel prútikom po reťaziach, takže sa rinčiac spojili.

„Myslím, že ten starý sa ti daril lepšie,“ poznamenal zjavne zlomyseľným tónom Snape, „tento vyzeral dosť slabý.“

Keď Snape mávol lampášom, Harry letmo zazrel Tonksovej tvár. Bola šokovaná a nahnevaná. Vzápätí ju znova zahalila tma.

„Dobrú noc,“ obzrel sa Harry, keď so Snapom vykročil ku škole. „Ďakujem za… všetko.“

„Dovidenia, Harry.“

Snape chvíľu mlčal. Harry mal pocit, akoby z jeho tela prúdili vlny takej silnej nenávisti, až sa mu zdalo neuveriteľné, že by to Snape necítil. Neznášal Snapa od prvého stretnutia, ale teraz si svojím postojom voči Siriusovi navždy a neodvolateľne zahatal akúkoľvek možnosť, že by mu Harry odpustil. Bez ohľadu na Dumbledorove slová si to Harry mal čas v lete premyslieť a dospel k záveru, že Snapove uštipačné poznámky adresované Siriusovi, prečo zostáva skrytý v bezpečí, kým ostatní členovia Fénixovho rádu bojujú proti Voldemortovi, Siriusa zrejme natoľko vyprovokovali, že sa v tú noc, keď zomrel, ponáhľal na ministerstvo. Harry si pestoval túto predstavu, lebo tak mohol obviňovať Snapa, a to ho uspokojovalo, a aj preto, lebo vedel, že ak niekto neľutuje Siriusovu smrť, tak je to práve muž, ktorý teraz v tme kráča vedľa neho.

„Strhávam Chrabromilu päťdesiat bodov za meškanie,“ prehovoril Snape. „A navyše dvadsať za to muklovské oblečenie. Myslím, že dosiaľ ani jedna z fakúlt nebola v mínuse tak skoro na začiatku školského roka – ešte sme nemali ani dezert. Možno vytvoríte rekord, Potter.“

Zlosť a nenávisť v Harrym vreli rozžeravené až do biela, no radšej by znehybnený preležal celú cestu až do Londýna, než by mal Snapovi povedať, prečo zmeškal.

„Predpokladám, že ste si pripravovali veľkolepý vstup, však?“ pokračoval Snape. „A keďže nebolo poruke lietajúce auto, rozhodli ste sa vtrhnúť do Veľkej siene uprostred slávnosti, aby to malo dramatický efekt.“

Harry stále mlčal, hoci mal pocit, že mu hruď vybuchne. Vedel, že Snape poňho prišiel pre toto, pre tých pár minút, keď ho mohol podpichovať a mučiť bez toho, aby to niekto počul.

Nakoniec prišli k hradným schodom, a keď sa veľká dubová brána otvorila do rozľahlej dláždenej vstupnej haly, privítal ho výbuch hovoru a smiechu, cinkot tanierov a pohárov, ktorý sa niesol cez otvorené dvere z Veľkej siene. Harry rozmýšľal, či by si nemohol zase prehodiť neviditeľný plášť, aby sa dostal na svoje miesto pri dlhom chrabromilskom stole (ktoré nanešťastie bolo vzdialené od vstupnej haly) nepozorovane.

Snape však akoby čítal jeho myšlienky: „Nijaký plášť,“ prikazoval. „Môžete vojsť tak, aby vás každý videl, veď to ste chceli, tým som si istý.“

Harry sa zvrtol na opätku a rovno vošiel do otvoreného vchodu, len aby sa dostal čo najďalej od Snapa. Veľkú sieň so štyrmi dlhými stolmi fakúlt a učiteľským stolom v čele miestnosti zdobili ako zvyčajne vznášajúce sa sviečky a taniere pod nimi sa v ich svite ligotali a žiarili. Pre Harryho to však všetko bol iba rozmazaný trblietavý fľak, pretože kráčal tak rýchlo, že popri bifľomorskom stole prešiel prv, než študenti stihli vyvaliť oči, a kým povstávali, aby naňho dobre videli, zbadal Rona a Hermionu, popri laviciach sa rozbehol k nim a vtisol sa medzi nich.

„Kde si bol a čo to, prepána, máš s tvárou?“ Ron vyvaľoval naňho oči ako všetci ostatní naokolo.

„Čo je s ňou?“ spýtal sa Harry, schytil lyžičku a prezeral si v nej svoj skreslený odraz.

„Celý si od krvi!“ zhíkla Hermiona. „Ukáž sa…“

Zdvihla prútik, povedala: „Tergeo!“ a odstránila zaschnutú krv.

„Ďakujem,“ poďakoval sa Harry a ohmatával si teraz už čistú tvár. „Ako vyzerá môj nos?“

„Normálne,“ znepokojila sa Hermiona. „Prečo by nemal? Harry, čo sa stalo, strašne sme sa báli!“

„Neskôr vám poviem,“ úsečne odvetil Harry. Vedel, že Ginny, Neville, Dean a Seamus tiež počúvajú. Ešte aj chrabromilský duch Takmer bezhlavý Nick sa vznášal v blízkosti lavice, aby načúval.

„Ale…“ začala Hermiona.