Harry Potter a Polovičný princ

„Nuž, máš celkom pravdu, lebo to je dôležité,“ zdôraznil Dumbledore. „Mám dve spomienky, ktoré ti musím dnes večer predviesť, a obe som získal nesmierne ťažko, a myslím, že tá druhá je najdôležitejšia zo všetkých, čo som pozbieral.“

Harry mlčal. Stále ho hnevalo, ako Dumbledore prijal jeho dôverné informácie, ale nevedel, čo by tým získal, keby sa o tom ďalej škriepil.

„Takže,“ zvučným hlasom prehovoril Dumbledore, „stretli sme sa dnes večer, aby sme pokračovali v príbehu Toma Riddla, ktorého sme opustili na prahu rokov, ktoré mal stráviť v Rokforte. Pamätáš si, ako ho vzrušilo poznanie, že je čarodejník, a ako odmietol moju spoločnosť na ceste pri hľadaní Šikmej uličky, a na to, že som ho varoval, aby v Rokforte nepokračoval v krádežiach?

Tak teda prišiel začiatok školského roka a s ním aj Tom Riddle, tichý chlapec v habitoch z druhej ruky, ktorý pred triedením stál v rade s ostatnými prvákmi. Triediaci klobúk ho zaradil do Slizolinu takmer okamžite, ako sa dotkol jeho hlavy,“ pokračoval Dumbledore a očernetou rukou mávol k polici nad hlavou, kde ležal triediaci klobúk, starý a nehybný. „Neviem, ako rýchlo Riddle zistil, že slávny zakladateľ jeho fakulty sa vedel rozprávať s hadmi – možno ešte v ten večer. To vedomie ho mohlo iba vzrušiť a podporiť jeho pocit dôležitosti.

Ak aj v klubovni strašil alebo ohuroval svojich slizolinských spolužiakov ukážkami parselčiny, učiteľom sa to nedonieslo. Navonok neprejavoval ani náznak arogancie alebo útočnosti. Ako nezvyčajne talentovaná a pekná sirota prirodzene priťahoval pozornosť a súcit učiteľov takmer od chvíle, čo prišiel. Zdal sa byť zdvorilý, tichý a dychtil po vedomostiach. Skoro na všetkých zapôsobil priaznivým dojmom.“

„Nepovedali ste im, aký bol v sirotinci, pane?“ spýtal sa Harry.

„Nie, nepovedal. Hoci ničím nedal najavo výčitky svedomia, možno v duchu aj ľutoval predchádzajúce správanie a rozhodol sa začať odznova. Chcel som mu dať šancu.“

Dumbledore sa odmlčal a spýtavo pozrel na Harryho, ktorý otvoril ústa a chcel niečo povedať. Tu sa opäť prejavil Dumbledorov sklon veriť ľuďom napriek zdrvujúcim dôkazom, že si to nezaslúžia! No vtom si Harry na niečo spomenul…

„Ale vy ste mu v skutočnosti neverili, však, pán profesor? Povedal mi to ten Riddle z denníka… Vravel: Dumbledore ma zrejme nikdy nemal tak rád ako ostatní učitelia.“

„Povedzme, že som jeho spoľahlivosť nebral ako zaručenú vec,“ odvetil Dumbledore. „Ako som už spomenul, rozhodol som sa ho pozorne sledovať a aj som to robil. Nemôžem predstierať, že som svojím pozorovaním získal veľa. Predo mnou bol veľmi ostražitý. Určite sa nazdával, že v tom vzrušení, keď zistil, čím je, mi povedal priveľa. Dával si pozor, aby už nikdy viac toľko neodhalil, ale to, čo mu vykĺzlo vtedy, už nemohol vziať späť, ani to, čo mi povedala pani Colová. Mal však dosť rozumu, aby sa nepokúšal oslniť ma tak, ako oslňoval mnohých mojich kolegov.

Počas štúdia na škole zhromaždil okolo seba skupinku oddaných priateľov. Nazývam ich tak, lebo to chcem vyjadriť krajšie, hoci ako som už naznačil, Harry, nepochybne neprechovával ani k jednému nijaké city. Skupinu obklopovala akási temná aureola. Bola to veľmi nesúrodá spoločnosť. Zahŕňala slabých, ktorí hľadali ochranu, ambicióznych, ktorí chceli s niekým zdieľať slávu, a násilníkov, ktorých to tiahlo k vodcovi, čo by im ukázal rafinovanejšie formy krutosti. Inými slovami, boli to predchodcovia smrťožrútov, a keď odišli z Rokfortu, naozaj sa niektorí z nich stali smrťožrútmi.

Riddle ich pevne ovládal a nikdy ich neprichytili pri nejakom otvorenom priestupku, hoci za tých sedem rokov, čo strávili v Rokforte, sme zažili niekoľko nepríjemných udalostí, aj keď sa nikdy uspokojivo nedokázalo, že by mali s nimi niečo spoločné. Najvážnejším z nich bolo, pravdaže, otvorenie Tajomnej komnaty, pri ktorom zahynulo jedno dievča. Ako vieš, mylne z toho zločinu obvinili Hagrida.

Nepodarilo sa mi nájsť veľa spomienok na Riddla z obdobia rokfortského štúdia,“ hovoril Dumbledore a zosušenú ruku položil na mysľomisu. „Málokto z jeho vtedajších známych je ochotný o ňom rozprávať – priveľmi sa boja. To, čo viem, som veľmi prácne zistil až po jeho odchode z Rokfortu, som rád, že sa niektorí z tých, čo som vypátral, dali prehovoriť, okrem toho som prešiel staré záznamy a vypytoval sa svedkov z muklovských i čarodejníckych spoločenských kruhov.