Harry Potter a Polovičný princ

Bol to oveľa mladší Horace Slughorn. Harry bol taký zvyknutý na jeho veľkú plešinu, že pohľad na Slughorna s hustými lesklými vlasmi slamovej farby ho takmer vystrašil. Vyzeralo to, akoby mal na hlave slamu, hoci na temene už svietila lesklá lysinka veľká ako galeón. Fúzy, menej mohutné ako v súčasnosti, mal žltohnedé. Nebol až taký okrúhly ako terajší, hoci zlaté gombíky na bohato vyšívanej veste museli vydržať značné napätie. Malé nohy mal vyložené na zamatovej taburetke, sedel opretý v pohodlnom kresle, v jednej ruke držal pohárik vína a druhou šmátral v škatuľke s kandizovaným ananásom.

Harry sa obzrel, lebo vedľa neho sa zjavil Dumbledore, a videl, že stoja v Slughornovej pracovni. Okolo Slughorna sedelo asi pol tucta chlapcov, všetci na tvrdších a nižších sedadlách ako on, a všetci mohli mať tak okolo pätnásť-šestnásť rokov. Harry ihneď spoznal Riddla. Zo všetkých chlapcov mal najkrajšiu tvár a vyzeral najuvoľnenejšie. Pravú ruku si nenútene položil na operadlo kresla a Harry sa strhol, keď videl, že má na nej Marvolov prsteň s čiernym kameňom, teda už zabil svojho otca.

„Pane, je to pravda, že profesorka Merrythoughtová ide do dôchodku?“ spýtal sa Riddle.

„Tom, Tom, aj keby som to vedel, nemohol by som ti to povedať,“ naoko vyčítavo hrozil Slughorn ocukrovaným prstom Riddlovi a pritom žmurkol. „Musím povedať, že by som rád vedel, odkiaľ máš tú informáciu, chlapče, lebo vieš viac než polovica učiteľského zboru.“

Riddle sa usmial, ostatní chlapci sa zasmiali a obdivne naňho pozreli.

„Pri tvojej záhadnej schopnosti dozvedieť sa veci, ktoré by si nemal, a vďaka starostlivému lichoteniu ľuďom, ktorí niečo znamenajú – mimochodom, ďakujem za ananás, máš pravdu, mám ho rád…“

Niekoľkí z chlapcov sa uškrnuli a zrazu sa stalo niečo zvláštne. Miestnosť odrazu zaplnila hustá biela hmla, takže Harry nevidel nič iba tvár Dumbledora vedľa seba. Potom v hmle neprirodzene nahlas zaznel Slughornov hlas: „… ty zle skončíš, chlapče, pamätaj na moje slová.“

Hmla odrazu zmizla, ako prišla, a predsa ju nikto ani nespomenul, ani sa nikto netváril, že sa stalo niečo nezvyčajné. Prekvapený Harry sa obzrel, lebo zlaté hodiny na Slughornovom stole odbili jedenásť.

„Nebesá, to je už toľko?“ povedal Slughorn. „Radšej už choďte, chlapci, lebo budeme mať problémy. Lestrange, zajtra chcem od vás tú prácu, inak budete po škole. To isté platí aj pre vás, Avery.“

Slughorn sa zdvihol z kresla a kým chlapci odchádzali, odniesol prázdny pohár na stôl. Riddle však zaostal. Harry videl, že sa zdržuje úmyselne, lebo chce zostať so Slughornom v miestnosti sám.

„Ponáhľaj sa, Tom,“ upozornil ho Slughorn, keď sa otočil a zistil, že je ešte tam. „Nechceš predsa, aby ťa prichytili po večierke, teba, prefekta…“

„Pán profesor, chcel som sa vás niečo spýtať.“

„Len sa spytuj, chlapče, spytuj sa.“

„Pane, rád by som vedel, čo viete o… o horcruxoch.“

Stalo sa to znova: miestnosť zaplnila hustá hmla, takže Harry nevidel ani Slughorna, ani Riddla, iba Dumbledora pokojne sa usmievajúceho vedľa neho. Vtom znova zaburácal Slughornov hlas.

„O horcruxoch neviem nič a aj keby som vedel, nepovedal by som ti to! A teraz ihneď odtiaľto vypadni a nech to od teba viac nepočujem!“

„Tak, to je všetko,“ pokojne povedal Dumbledore vedľa Harryho. „Pôjdeme.“

Harryho nohy sa odlepili od podlahy a vzápätí sa dotkli koberca pri Dumbledorovom stole.

„Nič viac tam nie je?“ rozpačito sa spýtal Harry.

Dumbledore síce vravel, že táto spomienka je zo všetkých najdôležitejšia, ale on na nej nevidel nič také významné. Uznával, že tá hmla bola zvláštna, i to, že si ju nikto nevšímal, ale zdalo sa, že sa tam nestalo nič okrem toho, že Riddle položil otázku, na ktorú nedostal odpoveď.

„Ako si si možno všimol,“ Dumbledore si znova sadol za stôl, „tá spomienka je upravená.“

„Upravená?“ zopakoval Harry a aj on si sadol.

„Pravdaže. Profesor Slughorn zasahoval do svojich spomienok.“

„Ale prečo by to robil?“

„Myslím, že preto, lebo sa hanbí za to, čo si pamätá,“ odvetil Dumbledore. „Pokúsil sa prepracovať spomienku, aby sa ukázal v lepšom svetle, zastrel tie časti, ktoré mi nechcel ukázať. Ako si videl, urobil to veľmi povrchne, a to je dobre, lebo to prezrádza, že pravá spomienka je ešte stále pod tými zmenami. A zároveň ti po prvý raz dávam úlohu, Harry. Presvedčíš profesora Slughorna, aby ti odhalil skutočnú spomienku, ktorá bude pre nás rozhodujúcou informáciou.“

Harry hľadel naňho.

„Ale, pán profesor, určite,“ usiloval sa hovoriť to s čo najväčšou úctou, „na to nepotrebujete mňa – môžete použiť legilimenciu alebo veritaserum…“

„Profesor Slughorn je mimoriadne schopný čarodejník, pripravený na jedno i na druhé,“ vysvetľoval Dumbledore. „Je oveľa skúsenejší v oklumencii než chudák Morfin Gaunt a prekvapovalo by ma, keby odvtedy, čo som z neho vytiahol túto paródiu spomienok, nenosil pri sebe protilátku proti veritaseru.