Harry Potter a Polovičný princ

Tí, ktorých sa mi podarilo presvedčiť, mi prezradili, že Riddle bol posadnutý pátraním po svojom pôvode. Je to pochopiteľné, veď vyrástol v sirotinci, a je prirodzené, že chcel vedieť, ako sa tam ocitol. Zdalo sa, že márne hľadal stopy po Tomovi Riddlovi staršom na štítoch v sieni trofejí, na zoznamoch prefektov v starých školských záznamoch, ba aj v knihách čarodejníckych dejín. Napokon sa musel zmieriť s tým, že jeho otec do Rokfortu nikdy nevkročil. Nazdávam sa, že práve vtedy navždy odvrhol svoje meno, prijal totožnosť lorda Voldemorta a pustil sa do výskumu dovtedy opovrhovanej rodiny matky – ženy, o ktorej si myslel, ako si iste pamätáš, že nemohla byť čarodejnica, keď podľahla takej hanebnej ľudskej slabosti, akou je smrť.

Jediné, z čoho mohol vychádzať, bolo meno Marvolo, lebo od vedúcich sirotinca vedel, že to bolo meno matkinho otca. Napokon po usilovnom pátraní v starých knihách čarodejníckych rodov odhalil existenciu žijúcej vetvy Slizolinových potomkov. V lete, keď dovŕšil šestnásť, opustil sirotinec, kam sa každoročne vracal na prázdniny, a šiel hľadať svojich príbuzných Gauntovcov. A teraz sa, Harry, prosím ťa, postav…“

Dumbledore vstal a Harry videl, že znova drží malú krištáľovú fľaštičku s víriacou sa perleťovou spomienkou.

„Mal som veľké šťastie, že sa mi podarilo získať toto,“ povedal a nalial ligotavú látku do mysľomisy. „Určite to pochopíš, keď to uvidíme. Ideme?“

Harry pristúpil ku kamennej mise a poslušne sa sklonil, tvár sa mu ponorila do spomienok a on zažil známy pocit voľného pádu v prázdnom priestore, napokon pristál na špinavej kamennej dlažbe v takmer úplnej tme.

Chvíľu mu trvalo, kým sa rozhľadel a spoznal to miesto. Medzitým vedľa neho pristál Dumbledore. Dom Gauntovcov bol teraz neopísateľne špinavý, Harry niečo také ešte nevidel. Na strope visela hrubá vrstva pavučín, na stole medzi množstvom hrncov so zatvrdnutou vrstvou špiny ležalo plesnivé a zhnité jedlo. Jediné svetlo vychádzalo z kvapkajúcej sviečky, ktorá stála pri nohách muža s bradou a vlasmi takými dlhými a strapatými, že Harry mu nevidel ani oči, ani ústa. Ochabnuto sedel v kresle pri ohni a Harry chvíľu rozmýšľal, či nie je mŕtvy. No potom sa ozvalo hlasné zaklopanie na dvere a muž sa strhol a prebral, do pravej ruky chytil prútik, do ľavej krátky nôž.

Dvere sa pootvorili. Na prahu so staromódnou lampou v ruke stál chlapec, ktorého Harry ihneď spoznal – vysoký, bledý, tmavovlasý a pekný – tínedžer Voldemort.

Voldemort pomaly prešiel pohľadom po obydlí a objavil muža v kresle. Chvíľu na seba hľadeli, potom muž tackavo vstal, pričom množstvo prázdnych fliaš pri jeho nohách zahrkotalo a zacvendžalo na podlahe.

„TY!“ zreval. „TY!“

A opilecky sa vrhol na Riddla so zdvihnutým prútikom a nožom.

„Prestaň!“

Riddle to zvolal v parselčine. Muž narazil do stola a plesnivé hrnce s rachotom popadali na zem. Hľadel na Riddla. Dlho bolo ticho a obaja pritom nespúšťali oči jeden z druhého. Muž prerušil ticho.

„Ty tak rozprávaš?“

„Áno,“ odpovedal Riddle. Vošiel hlbšie do miestnosti a dvere sa za ním zatvorili. Harry musel nevoľky obdivovať Voldemorta za to, že vôbec nemal strach. Jeho tvár vyjadrovala iba znechutenie a možno sklamanie.

„Kde je Marvolo?“ spýtal sa.

„Je mŕtvy,“ odpovedal muž. „Zomrel už dávno.“

Riddle sa zamračil.

„Tak kto ste?“

„Ja som predsa Morfin.“

„Marvolov syn?“

„Jasne, že syn…“

Morfin si odhrnul vlasy zo špinavej tváre, aby videl Riddla lepšie, a Harry zbadal, že má na prste Marvolov prsteň s čiernym kameňom.

„Myslel som, že ste mukel,“ zašepkal Morfin. „Vyzeráte celkom ako ten mukel.“

„Aký mukel?“ ostražito sa spýtal Riddle.

„Ten mukel, do ktorého sa zaľúbila moja sestra a ktorý býva v tom veľkom dome na druhej strane,“ povedal Morfin a nečakane si odpľul. „Vyzeráte celkom ako on. Ten Riddle. Ale on je starší, nie? Keď tak teraz o tom rozmýšľam, je starší než vy…“

Morfin vyzeral, akoby bol trochu omámený, zakolísal sa a stále sa opieral o okraj stola.

„Viete, on sa vrátil,“ dodal hlúpo.

Voldemort hľadel na Morfina, akoby odhadoval jeho možnosti. Potom podišiel bližšie a povedal: „Riddle sa vrátil?“

„Hm, ušiel od nej, a tak jej treba, vydať sa za takú špinu!“ Morfin si znovu odpľul. „Prv než utiekla, okradla nás! Kde je medailón, há? Kde je Slizolinov medailón?“

Voldemort neodpovedal. Morfina sa zase chytala zlosť, zaháňal sa nožom a ziapal: „Zneuctila nás, tá cundra! A vy ste kto, že si sem prídete a vypytujete sa na to všetko? Už je po tom, nie…? Už sa to skončilo…“

Odvrátil sa, trochu sa zatackal a Voldemort šiel bližšie. Vtom sa neprirodzene zotmelo, zhasol Voldemortov lampáš i Morfinova sviečka, a všetko zastrela tma.

Dumbledorove prsty pevne zovreli Harryho ruku a obaja leteli naspäť do súčasnosti. Po tej nepreniknuteľnej tme tlmené zlatisté svetlo v Dumbledorovej pracovni Harryho oslepilo.

„To je všetko?“ ihneď sa spýtal Harry. „Prečo sa zotmelo, čo sa stalo?“