Harry Potter a Polovičný princ

„Celý deň som bol v lese!“ dychčal. „Aragogovi sa priťažilo, čítal som mu… ani som sa nedostal na večeru, až teraz, jak som došiel, mi profesorka Sproutová povedala o Ronovi! Jako mu je?“

„Celkom dobre,“ povedal Harry. „Hovoria, že bude v poriadku.“

„Nie viac ako šesť návštevníkov naraz!“ pribehla z pracovne madam Pomfreyová.

„S Hagridom je nás šesť,“ upozornil ju George.

„Ach… áno,“ prikývla madam Pomfreyová, ktorá zrejme Hagrida pre jeho objem rátala za niekoľkých. Aby skryla rozpaky, rýchlo prútikom upratovala jeho stopy.

„Ja tomu nemôžem uveriť,“ chrapľavo hovoril Hagrid, hľadel na Rona a krútil veľkou strapatou hlavou. „Já tomu furt neverím… kuknite sa, jako tam leží… kdo by mu chcel ublížiť, há?“

„O tom sme sa práve rozprávali,“ povedal Harry. „Nevieme.“

„Nemohol mať dakto dačo proti chrabromilskému metlobalovému družstvu?“ znepokojene sa spýtal Hagrid. „Najprv Katie, teraz Ron…“

„Nechápem, prečo by chcel niekto zlikvidovať metlobalový tím?“ čudoval sa George.

„Keby bol Wood mohol, tak Slizolinčanov znesie zo sveta,“ úprimne vyhlásil Fred.

„Ja si myslím, že tu nejde o metlobal, ale nazdávam sa, že medzi tými útokmi je spojitosť,“ potichu povedala Hermiona.

„Ako si na to prišla?“ spýtal sa Fred.

„Po prvé, obidva útoky mali byť smrteľné a neboli, hoci to bolo naozaj iba šťastie. A po druhé, ani jed, ani náhrdelník sa zrejme nedostali k tomu, komu boli určené. Preto, pravdaže,“ dodala zamyslene, „osoba, ktorá za tým stojí, je istým spôsobom ešte nebezpečnejšia, lebo jej je zrejme jedno, koľko ľudí zlikviduje, kým dostane svoju obeť.“

No prv ako niekto mohol odpovedať na toto zlovestné vyhlásenie, dvere sa znova otvorili a ponáhľali sa k nim pán a pani Weasleyovci. Pri predchádzajúcej návšteve sa iba ubezpečili, že sa Ron uzdraví. Teraz pani Weasleyová chytila Harryho a tuho ho objímala. „Och, Harry, čo máme povedať? Zachránil si Ginny… zachránil si Artura… a teraz si zachránil Rona…“

„Nebuďte… ja som ne…“ rozpačito mrmlal Harry.

„Polovica našej rodiny ti vďačí za svoj život, keď tak nad tým rozmýšľam,“ priškrteným hlasom vyhlásil pán Weasley. „Môžem povedať, že pre Weasleyovcov to bol šťastný deň, keď sa Ron rozhodol sadnúť si v Rokfortskom exprese do tvojho kupé, Harry.“

Harry nevedel, čo by na to odpovedal a bol takmer rád, keď im madam Pomfreyová znovu pripomenula, že okolo Ronovej postele smie byť iba šesť návštevníkov. On i Hermiona ihneď vstali a Hagrid sa rozhodol, že pôjde s nimi, a nechali Rona s rodinou.

„Je to strašné,“ hundral si Hagrid do brady cestou k mramorovému schodisku. „Kopa tých nových bezpečnostných opatrení, a decká ani tak nejsú v bezpečí… Dumbledore je bez seba, čo si robí starosti… on moc nepovie, ale vidím to…“

„Nevie, kto to mohol urobiť, Hagrid?“ zúfalo sa spýtala Hermiona.

„Taký mozog jako on asi vie všeličo,“ pevne vyhlásil Hagrid. „Ale nevie, kdo poslal náhrdelník, ani kdo dal do toho vína jed, ináč by ho boli chytili, no nie? Ja mám však obavy,“ Hagrid stíšil hlas a obzrel sa (Harry pre istotu pozrel na strop, či tam nie je Zloduch), „jako dlho bude Rokfort otvorený, keď takto bude niekto útočiť na decká. Je to zase jako s Tajnou komnatou. Bude panika, ďalší rodičia zoberú decká zo školy, šak poznáte správnu radu…“

Hagrid stíchol, kým okolo pokojne prelietal duch dlhovlasej ženy, potom znovu chrapľavo šepkal: „Správna rada začne pomýšľať na to, že nás zavrú nadobro.“

„Hádam len nie?“ Hermiona sa tvárila znepokojene.

„Musíš sa na to kuknúť z ich hladiska,“ vážne hovoril Hagrid. „Teda vždycky to bolo tak trochu riskantné poslať decko do Rokfortu, nie? Keď sú niekde spolu zavreté stovky neplnoletých čarodejníkov, nehody sa dajú čakať, no nie? Ale pokus o vraždu, to je iné. Takže nečudo, že sa Dumbledore hnevá na Sn…“

Hagrid zastal a na očiach nad strapatou čiernou bradou bolo vidieť previnilý výraz.

„Čo?“ rýchlo sa spýtal Harry. „Dumbledore sa hnevá na Snapa?“

„To som jakživ nepovedal,“ zahováral Hagrid, hoci nič ho nemohlo prezradiť väčšmi než panika, čo sa mu zračila na tvári. „Aha, koľko je hodín, už bude polnoc… musím…“

„Hagrid, prečo sa Dumbledore hnevá na Snapa?“ nahlas sa spýtal Harry.

„Pssst!“ Hagrid bol nervózny a nahnevaný. „Také veci nekrič, Harry. Chceš, aby som prišiel o robotu? Ja viem, že tebe je to asi jedno, keď si sa vzdal starostlivosti o čar…“

„Len vo mne nevyvolávaj pocit viny, to nezaberie!“ energicky vyhlásil Harry. „Čo urobil Snape?“

„Ja neviem, Harry, vôbec som to nemal počuť! Ja… no dobre, minule som večer vychádzal z lesa a počul som, jako sa rozprávajú… no vlastne hádajú. Nechcel som, aby ma videli, tak som sa skrýval a vonkoncom som nechcel počúvať, ale bolo to… no, taká dosť zúrivá debata, a nedalo sa nevšímať si to.“

„A ďalej?“ naliehal Harry, keď Hagrid neisto prešľapoval.

„No… počul som len, jako Snape hovorí Dumbledorovi, že to moc berie jako samozrejmosť a že on, jako Snape, to už viac nechce robiť…“

„Čo nechce robiť?“