Harry Potter a Polovičný princ

Nevedel sa rozhodnúť, ktorý z nich je otravnejší. McLaggen ustavične naznačoval, že by bol lepším stálym strážcom než Ron, a keď ho Harry uvidí hrať, určite si to bude myslieť aj on. Veľmi horlivo tiež kritizoval ostatných hráčov a zahŕňal Harryho podrobnými tréningovými programami, takže Harry mu musel neraz pripomenúť, kto je vlastne kapitán.

Medzitým za Harrym ustavične chodila Lavender a chcela s ním hovoriť o Ronovi, čo Harryho otravovalo možno ešte väčšmi než McLaggenove lekcie metlobalu. Najprv sa Lavender veľmi hnevala, že nikomu nezišlo na um povedať jej, že Ron je v nemocničnom krídle. „Som predsa jeho dievča!“ Lenže nanešťastie sa rozhodla Harrymu odpustiť, že na to zabudol, a veľmi s ním chcela do hĺbky a často rozoberať Ronove city, čomu by sa Harry veľmi rád vyhol.

„Počuj, prečo sa o tom neporozprávaš s Ronom?“ spýtal sa jej Harry po jednom obzvlášť dlhom výsluchu, ktorý zahŕňal všetko, počínajúc tým, čo presne Ron povedal o jej novom slávnostnom habite, až po otázku, či si Harry myslí, že Ronov vzťah s Lavender je vážny.

„Ja by som sa ho aj spýtala, ale keď ho prídem navštíviť, vždy spí!“ mrzuto vravela Lavender.

„Vážne?“ čudoval sa Harry, pretože keď prišiel do nemocničného krídla on, Ron bol vždy absolútne čulý a veľmi ho zaujímala správa o Dumbledorovej a Snapovej hádke a s potešením nadával na McLaggena, koľko sa dalo.

„Hermiona Grangerová ho ešte stále navštevuje?“ spýtala sa odrazu Lavender.

„Áno, myslím, že áno. Veď sú priatelia, nie?“ poznamenal Harry a cítil sa nesvoj.

„Priatelia! Nebuď smiešny,“ pohŕdavo precedila Lavender. „Veď sa s ním celé týždne nerozprávala, odkedy začal chodiť so mnou! Ale asi sa s ním chce zmieriť, keď je teraz taký zaujímavý… „

„Tak ty si myslíš, že keď niekoho otrávia, je zaujímavý?“ spýtal sa Harry. „Ale prepáč, už musím ísť. McLaggen sa ide porozprávať o metlobale,“ rýchlo povedal Harry a vrhol sa do dverí, ktoré vyzerali ako obyčajná pevná stena, a bežal skratkou na elixíry, kam ho, chvalabohu, nemohli sledovať ani Lavender, ani McLaggen.

Ráno, v deň metlobalového zápasu proti Bifľomoru, Harry prv než išiel na štadión, zaskočil do nemocničného krídla. Ron bol veľmi rozčúlený. Madam Pomfreyová ho nechcela pustiť na zápas, lebo vraj by ho to priveľmi rozrušilo.

„Tak ako je na tom McLaggen?“ spýtal sa Harryho nervózne a očividne zabudol, že tú otázku položil už dva razy.

„Povedal som ti,“ trpezlivo odvetil Harry, „mohol by byť aj svetová trieda a nenechal by som si ho. Ustavične všetkým hovorí, čo majú robiť, myslí si, že by na každom poste hral lepšie ako my ostatní. Už sa nemôžem dočkať, kedy sa ho zbavím. A keď už hovoríme o zbavovaní sa ľudí,“ dodal Harry vstávajúc a bral si Blesk, „prestaň už, prosím ťa, predstierať, že spíš, keď sem príde Lavender, lebo sa zbláznim aj z nej.“

„Och,“ Ron sa zatváril krotko. „Tak dobre.“

„Ak s ňou už nechceš chodiť, tak jej to povedz,“ radil mu Harry.

„Áno… ale… to predsa nie je také ľahké,“ namietal Ron. Na chvíľu zmĺkol. „Skočí sem Hermiona pred zápasom?“ spýtal sa len tak mimochodom.

„Nie, už išli s Ginny na štadión.“

Ron sa zatváril dosť mrzuto. „Jasne. Tak veľa šťastia. Dúfam, že odrovnáš McLag… teda vlastne Smitha.“

„Pokúsim sa,“ sľúbil Harry a vyložil si metlu na plece. „Uvidíme sa po zápase.“

Ponáhľal sa po prázdnych chodbách. Celá škola bola vonku, buď už sedeli na štadióne, alebo sa k nemu blížili. Cestou vyzeral cez okná von a odhadoval silu vetra, ktorému budú čeliť, keď začul nejaké zvuky a videl, že oproti nemu ide Malfoy s dvoma dievčatami, ktoré sa tvárili namrzene a vzdorovito.

Keď Malfoy zazrel Harryho, zastal, potom sa krátko silene zasmial a šiel ďalej.

„Kam ideš?“ spytoval sa Harry.

„To ti určite poviem, lebo určite máš právo sa do toho starať, Potter,“ zaškeril sa Malfoy. „Radšej sa poponáhľaj, lebo už čakajú na svojho vyvoleného kapitána – na chlapca, ktorý zabodoval – či ako ťa dnes volajú.“

Jedno z dievčat sa mimovoľne zachichotalo. Harry pozrel na ňu. Začervenala sa. Malfoy prešiel popri Harrym, ona i jej kamarátka pobehli za ním, zabočili za roh a zmizli z dohľadu.

Harry stál na mieste, akoby mu nohy prirástli k zemi, a hľadel za nimi. Bolo to na porazenie, on už aj tak ledva stíhal, aby sa dostal na zápas včas, no Draco sa kamsi zakráda, kým je celá škola preč. Bola to najlepšia šanca odhaliť, čo má za lubom. Sekundy ticho plynuli a Harry stále stál ako skamenený a hľadel na roh, za ktorým zmizol Malfoy.

„Kde si bol?“ spytovala sa Ginny, keď Harry vbehol do šatne. Celé družstvo už pripravené čakalo, obaja odrážači Coote i Peakes si nervózne búchali pálky o nohy.

„Stretol som Malfoya,“ potichu jej povedal Harry, keď si cez hlavu prevliekol šarlátový habit.

„No a?“

„Chcel som vedieť, ako to, že zostal s dvoma dievčatami v hrade, keď všetci ostatní sú tu.“

„Záleží na tom teraz?“

„No asi to nezistím, však?“ Harry chytil Blesk a napravil si okuliare. „Tak poďme!“

A bez ďalších slov vyšli na štadión za ohlušujúceho kriku a piskotu. Vietor bol slabý, oblaky potrhané a tu a tam presvitalo oslepujúce slnko.