Harry Potter a Polovičný princ

Harry hľadel na visiaceho Rona, z ktorého tváre sa teraz zračila obrovská nádej, a odolával túžbe rozosmiať sa. Jedna jeho časť – tá čo bola bližšie k zuniacemu pravému uchu –sa celkom nadchýnala myšlienkou, že Rona spustí a bude sledovať, ako šalie, až kým nepominú účinky elixíru… lenže na druhej strane sú predsa priatelia, a keď ho Ron napadol, nebol pri zmysloch, okrem toho si pomyslel, že by si zaslúžil aj po druhom uchu, keby Ronovi dovolil, aby vyznal Romilde Vanovej nehynúcu lásku. „Áno, zoznámim ťa s ňou,“ sľúbil Harry a rýchlo rozmýšľal. „Teraz ťa pustím, dobre?“

Harry Rona pustil, ten tresol na zem (ucho Harryho ešte dosť bolelo), no Ron sa postavil, akoby bol z gumy, a usmieval sa.

„Bude v Slughornovej pracovni,“ dôverne mu oznamoval Harry a viedol ho k dverám.

„Prečo bude tam?“ znepokojene sa spýtal Ron a ponáhľal sa za ním.

„Och, máva doučovanie z elixírov,“ vymýšľal si Harry.

„Mohol by som sa spýtať, či by som na doučovanie nemohol chodiť s ňou,“ nadšene vyhlásil Ron.

„Skvelý nápad,“ odobril jeho úmysel Harry.

Pri portrétovej diere čakala Lavender, čo bola komplikácia, ktorú Harry nepredvídal.

„Meškáš, Won-won!“ odúvala pery. „Mám pre teba k narodeninám…“

„Daj mi pokoj,“ netrpezlivo ju odbil Ron. „Harry ma ide zoznámiť s Romildou Vanovou.“

A bez ďalších slov prekročil portrétovú dieru. Harry sa usiloval ospravedlniť Lavender pohľadom, no asi sa zatváril skôr pobavene, lebo keď sa Tučná pani za nimi zatvárala, tvárila sa ešte urazenejšie.

Harry sa trochu obával, že Slughorn možno bude ešte na raňajkách, ale otvoril mu na prvé zaklopanie v zelenom zamatovom župane a rovnakej nočnej čiapočke a mal akýsi kalný pohľad.

„Harry,“ zamumlal. „Na návštevu je veľmi skoro… v sobotu zvyčajne spávam dlho…“

„Pán profesor, je mi naozaj ľúto, že vás ruším,“ ospravedlňoval sa Harry čo možno najtichšie, kým Ron sa staval na prsty, aby dovidel do Slughornovej izby, „ale môj priateľ Ron omylom prehltol elixír lásky. Nemohli by ste mu namiešať protilátku? Vzal by som ho k madam Pomfreyovej, ale pretože nemáme mať nič z Výnimočných výmyslov Weasleyovcov a viete… trápne otázky…“

„Myslel by som si, že ty, Harry, taký odborník na elixíry, mu nejaký liek namiešaš,“ poznamenal Slughorn.

„No,“ Harryho rozptyľovalo, že Ron ho štuchá pod rebrá v snahe pretisnúť sa do izby, „viete, nikdy som protilátku na elixír lásky nerobil, a kým by som ju pripravil správne, Ron by mohol urobiť niečo vážne…“

Našťastie Ron práve v tej chvíli zastonal: „Nevidím ju, Harry, kde ju skrýva?“

„Nebol ten elixír po záruke?“ spýtal sa Slughorn, ktorý si teraz premeriaval Rona s profesionálnym záujmom. „Čím dlhšie sa skladuje, tým silnejšie môžu byť jeho účinky.“

„Tým by sa to dalo vysvetliť,“ dychčal Harry, lebo už doslova musel zápasiť s Ronom, aby sa nevrhol na Slughorna. „On má dnes narodeniny, pán profesor,“ prosebne dodal Harry.

„Dobre teda, tak poďte ďalej, poďte ďalej,“ súcitne povedal Slughorn. „Všetko potrebné mám tu v taške, nie je to náročná protilátka…“

Ron vtrhol do Slughornovej prekúrenej a nábytkom prepchatej pracovne, potkol sa o strapcami ozdobený stolček, zachytil sa Harryho okolo krku, aby udržal rovnováhu, a šepkal: „Ona to nevidela, však nie?“

„Ešte tu nie je,“ povedal mu Harry a hľadel, ako Slughorn otvára kufrík s elixírmi a berie pár kvapiek toho, pár onoho a pridáva ich do krištáľovej fľašky.

„To je dobre,“ horúčkovite drmolil Ron. „Ako vyzerám?“

„Veľmi príťažlivo,“ prívetivo ho ubezpečoval Slughorn a podával Ronovi pohár čírej tekutiny. „Vypi to, je to tonikum na nervy, aby si bol pokojný, keď príde.“

„Výborne,“ Ron dychtivo vypil protilátku, hlasno pregĺgajúc.

Harry so Slughornom ho sledovali. Ron sa na nich chvíľu usmieval, potom mu veľmi pomaly kútiky ovisli, úsmev zmizol a nahradil ho výraz absolútneho zdesenia.

„Tak už si zase normálny?“ uškŕňal sa Harry. Slughorn sa chichotal. „Veľmi vám ďakujem, pán profesor.“

„To nestojí za reč, chlapče, to nestojí za reč,“ povedal Slughorn, keď Ron klesol do blízkeho kresla a vyzeral zničene. „Potrebuje niečo na povzbudenie,“ pokračoval Slughorn a motal sa okolo stola plného nápojov. „Mám tu ďatelinové pivo, mám víno a poslednú fľašku medoviny dozretej v dubovom sude… hmmm… chcel som ju dať Dumbledorovi na Vianoce… ach, no dobre…“ pokrčil plecami, „nebude mu chýbať, čo nikdy nemal! Otvoríme ju teraz a oslávime narodeniny pána Weasleyho. Bolesť zo sklamanej lásky nič nezaženie lepšie…“

Znovu sa zasmial a Harry sa k nemu pripojil. Od toho katastrofálneho prvého pokusu získať od Slughorna skutočnú spomienku sa teraz Harry prvý raz ocitol so Slughornom takmer sám. Možno keby ho udržal v dobrej nálade… keby mali dosť zrelej medoviny…

„Tak nech sa páči,“ podal Harrymu a Ronovi po poháriku medoviny a svoj dvíhal na prípitok: „Tak teda všetko najlepšie k narodeninám, Ralf…“

„… Ron…“ šepkal Harry.

No Ron, ktorý prípitok zrejme nevnímal, si už nalial medovinu do úst a prehltol.

Uplynula jediná sekunda, sotva srdce stačilo jedenkrát udrieť, keď si Harry uvedomil, že sa stalo niečo strašné a Slughorn si to zrejme nevšimol.