Harry Potter a Polovičný princ

„Sú fajn,“ zamrmlal Harry, letmo pozrel na hodinky a znova pozorne sledoval mapu. Kde je Malfoy? Nebol ani na raňajkách pri slizolinskom stole vo Veľkej sieni, nebol ani v blízkosti Snapa, ktorý sedel vo svojej pracovni… ani nikde na záchode či v nemocničnom krídle…

„Nechceš?“ Ron ho s plnými ústami ponúkal škatuľkou čokoládových kotlíkov.

„Nie, ďakujem,“ odmietol Harry a pozrel naňho. „Malfoy zase zmizol.“

„To predsa nemohol,“ Ron si strčil do úst druhý čokoládový kotlík, zoskočil z postele a išiel sa obliecť. „Poďme, lebo ak sa nepoponáhľaš, budeš sa premiestňovať s prázdnym žalúdkom… napokon, možno by to išlo ľahšie…“

Ron zamyslene hľadel na čokoládové kotlíky, potom pokrčil plecami a vzal si tretí.

Harry poklopkal po mape prútikom a zamrmlal: „Darebáctvo sa podarilo,“ hoci to nebola pravda, a úporne premýšľajúc sa obliekol. Musí existovať nejaké vysvetlenie, prečo Malfoy pravidelne mizne, ale jednoducho na nijaké nemohol prísť. Najlepšie to zistí, ak ho bude sledovať, no aj pomocou neviditeľného plášťa by sa to sotva dalo prakticky uskutočniť. Má vyučovanie, metlobalové tréningy, domáce úlohy a premiestňovanie, nemôže sledovať Malfoya celý deň bez toho, aby jeho neprítomnosť nevyvolala pozornosť.

„Si pripravený?“ spýtal sa Rona.

Už bol na polceste k dverám, keď si uvedomil, že Ron sa ani nepohol, ale opiera sa o posteľ, hľadí do dažďom omývaného okna a tvári sa čudne nesústredene.

„Ron? Raňajky.“

„Nie som hladný.“

Harry hľadel naňho.

„Veď si hovoril…“

„No dobre, tak idem s tebou,“ vzdychol si Ron, „ale nechcem jesť.“

Harry si ho podozrievavo premeriaval.

„Zjedol si polovicu škatule čokoládových kotlíkov, čo?“

„To nie preto,“ znovu si vzdychol Ron. „To… to by si nepochopil.“

„No dobre,“ zmätený Harry sa otočil, že otvorí dvere.

„Harry!“ povedal Ron odrazu.

„Čo je?“

„Harry, ja to nevydržím!“

„Čo nevydržíš?“ spýtal sa Harry a už bol vážne znepokojený. Ron bol dosť bledý a vyzeral, že bude vracať.

„Nemôžem prestať na ňu myslieť!“ zachrípnuto sa zdôveroval Ron.

Harry civel naňho. Toto nečakal a nebol si istý, či to chce počuť. Hoci sú priatelia, ak Ron začne Lavender volať Lav-lav, bude musieť rázne zakročiť.

„Ale prečo ti to bráni, aby si sa išiel naraňajkovať?“ spýtal sa Harry a usiloval sa vniesť do situácie trochu zdravého rozumu.

„Myslím, že ona ani nevie, že existujem,“ so zúfalým gestom vzdychol Ron.

„Ona rozhodne vie, že existuješ,“ ohromene odpovedal Harry. „Veď sa stále bozkávate, nie?“

Ron zažmurkal.

„O kom to hovoríš?“

„A o kom hovoríš ty?' spýtal sa Harry a mal čoraz silnejší pocit, že tento rozhovor nemá nijakú logiku.

„O Romilde Vanovej,“ zašepkal Ron, a keď to meno vyslovil, celá tvár sa mu rozsvietila, akoby ho zasiahol slnečný lúč.

Takmer celú minútu hľadeli na seba, až sa napokon Harrymu vrátila reč: „To má byť vtip? Ty žartuješ.“

„Harry, ja si myslím, že ju milujem,“ priškrtene sa priznával Ron.

„Tak dobre,“ Harry podišiel k Ronovi, aby sa lepšie pozrel do jeho lesklých očí a bledej tváre, „dobre… povedz to ešte raz a čestne.“

„Milujem ju,“ vydýchol Ron. „Videl si jej vlasy? Sú čierne a lesklé ako hodváb… a jej oči? Jej veľké tmavé oči! A jej…“

„Je to zábavné, ale každý žart má svoje hranice,“ netrpezlivo ho prerušil Harry. „Prestaň s tým.“

Otočil sa a urobil dva kroky k dverám, keď do pravého ucha dostal omračujúci úder. Zatackal sa a obzrel sa. Ron stiahol päsť, tvár mal skrivenú od hnevu a chystal sa udrieť znova.

Harry reagoval inštinktívne, vytiahol prútik z vrecka a podvedome mu skočilo na jazyk zaklínadlo: „Levicorpus!“

Ron skríkol, lebo pätou mu myklo nahor a znova bezmocne visel dolu hlavou pod prevráteným habitom.

„To bolo za čo?“ kričal Harry.

„Ty si ju urazil, Harry! Povedal si, že je to žart!“ kričal Ron, ktorý pomaly červenel v tvári, lebo sa mu všetka krv nahrnula do hlavy.

„To je šialenstvo!“ zvolal Harry. „Čo ťa to…?“

Vtom uvidel na Ronovej posteli otvorenú škatuľu a pravda ho zasiahla s takou silou, akoby doňho vrazil spanikárený troll.

„Kde si vzal tie čokoládové kotlíky?“

„To bol môj narodeninový darček!“ kričal Ron a usiloval sa vyslobodiť a pritom sa pomaly otáčal vo vzduchu. „Veď som ti jeden ponúkal, nie?“

„Zdvihol si ich zo zeme, nie?“

„Spadli mi z postele, jasne? Pusti ma!“

„Nespadli z tvojej postele, ty tupec, nerozumieš? Boli moje, vyhodil som ich z kufra, keď som hľadal mapu. Sú to čokoládové kotlíky, ktoré mi Romilda dala pred Vianocami, a vo všetkých je elixír lásky!“

No zdalo sa, že Ron z toho vnímal iba jedno slovo.

„Romilda?“ opakoval. „Povedal si Romilda? Harry, ty ju poznáš? Môžeš ma s ňou zoznámiť?“