Harry Potter a Polovičný princ

„Nechytíš, je veľký ako troll,“ logicky mu to vyvracal Ron. „Osobne si myslím, že pôsobivejšia by bola tá Princova kliatba s rastúcimi nechtami na nohách. A okrem toho, ostatní členovia družstva si to s ním možno už vybavia, kým sa odtiaľto dostaneš, lebo sa nedá povedať, že by boli spokojní…“

V Ronovom hlase znel neúspešne potlačovaný škodoradostný tón. Harry videl, že sa skoro teší, že to McLaggen tak strašne zbabral. Harry ležal na posteli, hľadel na kruh svetla na strope a nedávno opravená lebka ho nebolela, ale mal pocit, že je pod tými obväzmi akási mäkká.

„Počul som ten komentár až sem,“ znova sa ozval Ron a hlas sa mu triasol od smiechu. „Dúfam, že odteraz bude komentovať vždy Luna… stratytída!“

No Harry bol stále taký nahnevaný, že sa mu situácia nezdala humorná, a Ronov smiech po chvíli utíchol.

„Kým si bol v bezvedomí, prišla ťa pozrieť Ginny,“ prehovoril po dlhej pauze a Harryho fantázia sa rozbehla na plné obrátky a rýchlo rekonštruovala scénu ako Ginny plače nad jeho nehybným telom a vyznáva sa z hlbokých citov, z a t i a ľ čo Ron im dáva svoje požehnanie… „Hovorila, že si len-len stihol zápas. Ako to? Veď si odtiaľto odišiel včas?“

„Och…“ scénka v Harryho mysli sa rozplynula. „Áno… ale videl som Malfoya kamsi sa zakrádať s dvoma dievčatami, a tie dve sa tvárili, akoby s ním nechceli ísť, a to už po druhý raz nebol na metlobale s ostatnými. Vynechal aj posledný zápas, pamätáš sa?“ Harry si vzdychol. „Teraz, keď viem, ako katastrofálne ten zápas dopadol, tak si myslím, že som ho mal radšej sledovať…“

„Nebuď hlúpy,“ zavrátil ho Ron. „Nemohol si neprísť na zápas len preto, že sleduješ Malfoya! Si predsa kapitán.“

„Chcem vedieť, čo chystá,“ dôvodil Harry. „A nehovor mi, že som si to len vymyslel, po tom, čo som vypočul, keď bol so Snapom…“

„Ja som nikdy nepovedal, že si si to vymyslel,“ ohradil sa Ron, zdvihol sa na lakti a mračil sa na Harryho, „ale neexistuje nijaké pravidlo, podľa ktorého by mohol na tomto mieste v tom istom čase intrigovať iba jediný človek. Začínaš byť Malfoyom posadnutý, Harry, keď si už uvažoval, že by si vynechal zápas, aby si ho sledoval…“

„Ja ho chcem prichytiť!“ zvolal Harry rozladene. „Kam chodí, keď zmizne z mapy?“

„Ja neviem… do Rokvillu?“ zazíval Ron.

„Nikdy som na mape nevidel, že by chodil po tajných chodbách. Myslel som, že tie sa sledujú.“

„Tak potom neviem,“ krútil hlavou Ron.

Nastalo ticho. Harry hľadel na kruh svetla nad hlavou a rozmýšľal…

Keby tak mal moc Rufusa Scrimgeoura, mohol by na Malfoya niekoho nasadiť, ale Harry nanešťastie nemal k dispozícii plnú kanceláriu aurorov a usiloval sa niečo vymyslieť s DA, lenže aj ostatné decká by mali problémy, keby vynechávali vyučovanie, a väčšina z nich mala nabitý rozvrh…

Z Ronovej postele sa ozvalo tiché hrkotavé zachrápanie. Po chvíli vyšla z pracovne madam Pomfreyová, tentoraz v hrubom župane. Najľahšie bolo predstierať spánok. Harry sa pretočil nabok a počúval, ako sa závesy okolo postelí samy zahŕňajú, keď mávla prútikom. Svetlo lámp sa stlmilo a ona sa vrátila do svojej miestnosti, počul, ako sa za ňou zavreli dvere, a vedel, že išla spať.

Toto je už tretí raz, čo sa ocitol v nemocničnom krídle po zranení na metlobale, spomínal Harry potme. Naposledy spadol z metly, pretože okolo štadióna boli dementori, a predtým mu z ruky zmizli všetky kosti vďaka zásahu nenapraviteľne neschopného profesora Lockharta… to bolo zatiaľ najbolestivejšie zranenie… pamätal si, ako trpel v tú noc, keď mu všetky kosti v ruke znova rástli, a ten nepríjemný pocit nepoľavil, ani keď v noci dostal nečakanú návštevu…

Harry sa prudko posadil a srdce mu divo bilo. Obväz na hlave sa mu zošmykol nabok. Konečne našiel riešenie. Predsa len existuje spôsob, ako Malfoya sledovať – ako mohol na to zabudnúť, prečo mu to nenapadlo skôr?

Lenže ako ho zavolať? Ako sa to robí?

Harry potichu, opatrne zavolal do tmy:

„Kreacher?“

Ozvalo sa hlasné puknutie a vzápätí tichú miestnosť zaplavili zvuky ruvačky a kvikot. Ron sa s výkrikom zobudil.

„Čo sa deje…?“

Harry rýchlo namieril prútikom na dvere pracovne madam Pomfreyovej a zamrmlal: „Muffliato!“ nech nepribehne. Potom preliezol na koniec postele, aby sa lepšie pozrel, čo sa deje.

Na zemi uprostred spálne sa váľali dvaja domáci škriatkovia, jeden mal na sebe zbehnutý gaštanovohnedý sveter a niekoľko vlnených klobúkov, druhému visela na bokoch špinavá stará utierka. Potom sa ozvalo ďalšie tresknutie a nad zápasiacimi škriatkami sa zjavil duch Zloduch.

„Sledoval som to, Potty!“ rozhorčene hovoril Harrymu a ukazoval na zápas pod sebou a hlasno sa zachechtal. „Pozri na tie tvorčeky, ako sa handrkujú, bum-bum, cvak-cvak…“

„Kreacher nebude Harryho Pottera urážať pred Dobbym, nie, nebude, inak Dobby zavrie Kreacherovi ústa!“ jačal Dobby.

„… kop-kop, škrab-škrab!“ natešene vykrikoval Zloduch a hádzal do škriatkov kúsky kriedy, aby ich ešte väčšmi rozzúril. „Pich-pich, štuch-štuch!“

„Kreacher o svojom pánovi bude hovoriť, čo chce, ó, áno! A aký je to pán? Kamaráti sa so špinavými humusákmi! Och, čo by povedala chuderka Kreacherova pani…?“