Harry Potter a Polovičný princ

„Áno, sú, ale prečo ťa to tak zaujíma?“ Hermiona uprela na Harryho skúmavý pohľad.

„Iba nechcem, aby sa mi zase rozsypal metlobalový tím!“ zahováral Harry rýchlo, no Hermiona naďalej hľadela naňho podozrievavo a jemu sa uľavilo, keď nejaký hlas za nimi zavolal: „Harry!“, a tak mal dôvod obrátiť sa k nej chrbtom.

„Ach, ahoj, Luna.“

„Bola som za tebou v nemocničnom krídle,“ vravela a prehrabávala sa v taške, „ale povedali mi, že si odišiel…“

Strčila Ronovi do rúk akúsi veľkú zelenú cibuľu, veľkú bodkovanú muchotrávku a kopu čohosi, čo pripomínalo mačacie výkaly, až nakoniec vytiahla dosť špinavý kus pergamenu a podala ho Harrymu.

„… mala som ti dať toto.“

Bol to zvitok pergamenu. Harry hneď spoznal ďalšiu pozvánku na hodinu s Dumbledorom.

„Dnes večer,“ povedal Ronovi a Hermione, keď ho prečítal.

„Skvele si komentovala ten zápas!“ pochválil Ron Lunu, keď si od neho brala zelenú cibuľu, muchotrávky a mačacie výkaly. Luna sa pousmiala.

„Uťahuješ si zo mňa, však? Všetci hovoria, že som bola hrozná.“

„Nie. Ja to myslím vážne,“ úprimne povedal Ron. „Nepamätám sa, že by som sa niekedy na komentári bavil viac. Mimochodom, čo je toto?“ spýtal sa a zdvihol si cibuľu pred oči.

„Ach, to je koreň drncálky,“ povedala a napchala mačacie výkaly a muchotrávku naspäť do tašky. „Môžeš si ho nechať, ak chceš. Mám ich niekoľko. Vynikajúco odháňajú náduvky hltavé.“

Nato odišla a Ron sa pobavene chichotal s koreňom drncálky v ruke.

„Viete, prirástla mi k srdcu,“ povedal, keď pokračovali do Veľkej siene. „Ja viem, že je bláznivá, ale v dobrom…“

Odrazu zmĺkol. Pod mramorovým schodiskom stála Lavender a tvárila sa hrozivo.

„Ahoj,“ nervózne ju pozdravil Ron.

„Poď,“ šepol Harry Hermione a rýchlo prešli popri nej, ale aj tak počuli Lavender hovoriť: „Prečo si mi nepovedal, že ťa dnes pustia? A prečo je s tebou ona?“

O pol hodiny prišiel Ron na raňajky namrzený, no aj nahnevaný, a hoci sedel s Lavender, Harry videl, že za celý čas si nepovedali ani slovo. Hermiona sa tvárila, akoby jej to bolo celkom ľahostajné, ale zo dva razy zbadal na jej tvári nevysvetliteľný úškrn. Celý deň mala dobrú náladu a večer v klubovni dokonca súhlasila, že skontroluje (inými slovami dopíše) Harrymu prácu z herbológie, čo dovtedy odmietala, lebo vedela, že Harry potom dá svoju prácu odpísať Ronovi.

„Ďakujem ti, Hermiona,“ poďakoval sa a letmo ju pohladkal po chrbte, pričom pozrel na hodinky a videl, že je už skoro osem. „Počuj, musím už bežať, lebo prídem neskoro k Dumbledorovi…“

Neodpovedala, iba otrávene prečiarkla niekoľko jeho slabších viet. Harry sa usmial a ponáhľal sa cez portrétovú dieru do riaditeľovej pracovne. Pri zmienke o karamelových rožtekoch kamenná obluda odskočila a Harry bral točité schodisko po dvoch a zaklopal na dvere. Hodiny vo vnútri práve odbíjali osem.

„Ďalej!“ zavolal Dumbledore, ale keď Harry zdvihol kľučku a chcel potlačiť dvere, prudko sa otvorili zvnútra. Stála v nich profesorka Trelawneyová.

„Aha!“ zvolala, dramaticky pritom ukazovala na Harryho a žmurkala naňho spoza zväčšovacích okuliarov. „Takže toto je dôvod, prečo ma tak bez obalu vyhadzujete zo svojej pracovne, Dumbledore!“

„Moja drahá Sybill,“ prihovoril sa jej Dumbledore trochu podráždene, „nikto vás odnikiaľ bez obalu nevyhadzuje, ale s Harrym mám dohodnutú schôdzku a myslím, že tu už nie je čo povedať…“

„Tak dobre,“ rezignovala profesorka Trelawneyová hlboko urazeným tónom. „Ak toho konského uchvatiteľa nevyhodíte, dobre… možno si nájdem školu, kde si môj talent ocenia viac…“

Pretlačila sa popri Harrym a zbehla po točitom schodisku. Počuli, ako v polovici zakopla, a Harry odhadoval, že sa zaplietla do svojich vlajúcich šálov.

„Zatvor dvere, prosím ťa, a sadni si,“ prikázal dosť unavene Dumbledore.

Harry poslúchol a ako zvyčajne si sadal k Dumbledorovmu stolu. Všimol si, že znovu medzi nimi leží mysľomisa a dve krištáľové fľaštičky s víriacimi spomienkami.

„Profesorka Trelawneyová sa stále nevie vyrovnať s tým, že Firenze učí?“ spýtal sa Harry.

„Nie,“ odvetil Dumbledore. „Ukazuje sa, že veštenie je oveľa väčší problém, než by som bol predpokladal, keďže ja sám som ten predmet nikdy neštudoval. Nemôžem od Firenzeho žiadať, aby sa vrátil do lesa, kde je vyhnancom, ani nemôžem Sibyll Trelawneyovú požiadať, aby odišla. Medzi nami, vôbec netuší, v akom nebezpečenstve by bola mimo hradu. Nevie, a myslím, že by nebolo rozumné jej vysvetľovať, že to ona vyslovila proroctvo o tebe a Voldemortovi.“

Dumbledore si zhlboka vzdychol a potom dodal: „Ale teraz nechajme moje osobné problémy tak. Musíme prebrať oveľa dôležitejšie veci. V prvom rade – zvládol si úlohu, ktorú som ti dal na konci minulej hodiny?“

„Ach,“ Harry sa zarazil. Popri hodinách premiestňovania, metlobale, Ronovom otrávení, svojej puknutej lebke a odhodlaní zistiť, čo chystá Draco Malfoy, takmer zabudol, že Dumbledore mu prikázal získať od Slughorna tú spomienku… „No, pýtal som sa na to profesora Slughorna na konci elixírov, ale nechcel mi nič povedať.“

Nastalo ticho.