Harry Potter a Polovičný princ

„Aha,“ pokýval hlavou Dumbledore napokon a hľadel na Harryho ponad polmesiačikovité okuliare a Harry mal pri tom ako zvyčajne pocit, že mu vidí až do útrob. „A máš pocit, že si na túto vec vynaložil všetko úsilie, však? Že si využil všetku svoju vynachádzavosť? Že si siahol až na úplné dno svojej prefíkanosti, aby si splnil zadanú úlohu a vytiahol z neho tú spomienku?“

„No…“ vyhýbavo odvetil Harry a nevedel, čo povedať. Jeho jediný pokus získať tú spomienku sa mu odrazu zdal trápne chabý. „No… v ten deň, čo Ron omylom prehltol elixír lásky, som ho zobral k profesorovi Slughornovi. Myslel som si, že možno keby som pána profesora dostal do správnej nálady…“

„A zabralo to?“ spýtal sa Dumbledore.

„No nie, pane, pretože Ron sa otrávil…“

„A tak si, prirodzene, celkom zabudol, že máš získať spomienku. To je v poriadku, tvoj najlepší priateľ bol v nebezpečenstve, nič iné by som od teba ani nečakal. No po čase bolo jasné, že pán Weasley sa uzdraví, a vtedy by som dúfal, že sa k úlohe vrátiš. Myslel som, že som ti dostatočne vysvetlil, aká veľmi dôležitá je tá spomienka. Naozaj som sa veľmi usiloval, aby si pochopil, že je to najdôležitejšia spomienka a že bez nej strácame čas.“

Harryho od hlavy po päty zaplavil horúci bodavý pocit viny. Dumbledore nezvýšil hlas, dokonca ani nehovoril nahnevane, ale Harry by bol radšej, keby kričal. Toto chladné sklamanie bolo horšie než čokoľvek iné.

„Pán profesor,“ začal trochu zúfalo, „to nie preto, že by ma to netrápilo, ale mal som iné… iné veci…“

„Iné veci na mysli,“ dokončil Dumbledore namiesto neho „Chápem.“

Znovu medzi nimi zavládlo ticho, najnepríjemnejšie ticho aké Harry s Dumbledorom zažil. Zdalo sa, že je nekonečné zdôrazňovalo ho iba tiché chrápanie z portrétu Armanda Dippeta nad Dumbledorovou hlavou. Harry sa cítil čudne malý, ako keby sa odvtedy, čo vstúpil do tejto miestnosti, trochu scvrkol.

Keď to už dlhšie nemohol vydržať, vyhŕkol: „Pán profesor, naozaj ma to mrzí. Mal som urobiť viac… Mal som si uvedomiť, že by ste to odo mňa nežiadali, keby to nebolo naozaj dôležité.“

„Ďakujem, že si to povedal, Harry,“ potichu hovoril Dumbledore. „Môžem teda dúfať, že odteraz budeš tejto veci venovať väčšiu pozornosť? Pretože nemá zmysel, aby sme sa po dnešnom dni stretávali, kým nebudeme mať tú spomienku.“

„Urobím to, pane, dostanem ju z neho,“ vážne sľúbil Harry.

„V tom prípade už teraz o tom viac nebudeme hovoriť,“ vravel Dumbledore vľúdnejšie, „ale budeme pokračovať v našom príbehu tam, kde sme skončili. Pamätáš sa, kde to bolo?“

„Áno, pán profesor,“ rýchlo odpovedal Harry. „Voldemort zabil svojho otca a starých rodičov tak, aby to vyzeralo, že to urobil jeho strýko Morfin. Potom sa vrátil do Rokfortu a spýtal… spýtal sa profesora Slughorna na horcruxy,“ zamrmlal zahanbene.

„Veľmi dobre. Dúfam, že si pamätáš, ako som ti celkom na začiatku týchto našich stretnutí vravel, že budeme vstupovať do ríše domnienok a špekulácií?“

„Áno, pán profesor.“

„Myslím, že zatiaľ som ti ukázal pomerne solídne fakty o tom, čo Voldemort robil do svojich sedemnástich rokov. Tvorili dobrý základ pre moje dedukcie. Súhlasíš?“

Harry prikývol.

„Lenže od toho času je všetko hmlistejšie a čudnejšie. Ak bolo ťažké pozbierať dôkazy o chlapcovi Riddlovi, nájsť dobrovoľníka ochotného zaspomínať si na muža Voldemorta bolo takmer nemožné. Vlastne pochybujem, že okrem neho samého žije niekto, kto by nám mohol v úplnosti opísať jeho život po odchode z Rokfortu. Mám však posledné spomienky, o ktoré sa chcem s tebou podeliť.“ Dumbledore ukázal na dve krištáľové fľaštičky lesknúce sa vedľa mysľomisy. „Potom si rád vypočujem tvoju mienku, či moje závery znejú pravdepodobne.“

Predstava, že Dumbledore si tak vysoko cení jeho názor, v Harrym vyvolala ešte hlbší pocit hanby, že nesplnil úlohu a nezískal spomienku o horcruxoch, a previnilo sa zahniezdil na stoličke, keď Dumbledore zdvihol prvú fľašku k svetlu a prezeral ju.

„Dúfam, že sa ti ešte nezunovalo ponáranie sa do spomienok iných ľudí, pretože tieto dve spomienky sú zvláštne,“ poznamenal. „Tá prvá pochádza od starého domáceho škriatka Hokey. Kým sa pozrieme, čo zažila staručká Hokey, musím ti rýchlo opísať, ako lord Voldemort odišiel z Rokfortu.

Siedmy rok štúdia, ako sa dalo očakávať, zavŕšil s najvyššími známkami zo všetkých skúšok. Všade okolo neho sa jeho spolužiaci rozhodovali, kam po ukončení štúdia v Rokforte nastúpia. A takmer všetci čakali od Toma Riddla veľkolepé činy. Bol prefekt, najlepší študent, nositeľ špeciálnej ceny za služby škole. Viem, že niekoľko učiteľov, medzi nimi aj profesor Slughorn, navrhlo, aby sa zamestnal na Ministerstve mágie, ponúkali sa, že mu dohodnú schôdzky, zoznámia ho s užitočnými ľuďmi. Všetky ponuky odmietol. Onedlho sa učitelia dozvedeli, že pracuje u Borgina a Burkesa.“

„U Borgina a Burkesa?“ opakoval Harry ohromene.