Harry Potter a Polovičný princ

„U Borgina a Burkesa,“ pokojne potvrdil Dumbledore. „Prečo bolo to miesto pre neho príťažlivé, zistíš, keď vstúpime do škriatkových spomienok. Toto však nebola jeho prvá voľba. V tom čase sotva niekto o tom vedel – ja som bol jeden z mála, komu sa vtedajší riaditeľ zveril –Voldemort totiž najprv oslovil profesora Dippeta, či by nemohol zostať na Rokforte ako učiteľ.“

„On tu chcel zostať? Prečo?“ spýtal sa Harry ešte prekvapenejšie.

„Myslím, že mal niekoľko dôvodov, hoci profesorovi Dippetovi sa ani s jedným nezveril. Po prvé, a čo je podľa mňa veľmi dôležité, Voldemort mal hlbší vzťah k tejto škole než k akejkoľvek osobe v celom svojom živote. V Rokforte bol najšťastnejší, bolo to prvé a jediné miesto, kde sa cítil doma.“

Harrymu pri týchto slovách bolo trochu nepríjemne, pretože aj on tak vnímal Rokfort.

„Po druhé, hrad je dŕžava prastarej mágie. Voldemort nepochybne oveľa viac prenikol do jej tajomstiev než väčšina tunajších študentov, no mohol byť presvedčený, že je tu ešte stále dosť tajomstiev, ktoré treba odhaliť, zdrojov mágie, z ktorých možno čerpať.

A po tretie, ako učiteľ by mal veľkú moc a vplyv na mladé čarodejnice a čarodejníkov. Možno mu túto predstavu vnukol profesor Slughorn, učiteľ, s ktorým vychádzal najlepšie a bol príkladom toho, ako veľmi môže učiteľ svojich žiakov ovplyvňovať. Ani na okamih som si nemyslel, že Voldemort chcel stráviť v Rokforte celý život, ale nazdávam sa, že ho považoval za užitočný na nábor, za miesto, kde sú skvelé podmienky pri budovaní armády.“

„Ale nedostal to zamestnanie, však, pane?“

„Nie, nedostal. Profesor Dippet mu vysvetlil, že je primladý, ale ponúkol mu, aby to skúsil znova o niekoľko rokov, ak ešte stále bude chcieť učiť.“

„Aký ste z toho mali pocit, pane?“ váhavo sa spýtal Harry.

„Veľmi nepríjemný,“ priznal Dumbledore. „Radil som Armandovi, aby to nedopustil – neprezradil som mu dôvody, ktoré som povedal tebe, lebo profesor Dippet mal Voldemorta veľmi rád a bol presvedčený o jeho čestnosti – nechcel som, aby sa lord Voldemort vrátil do školy, a najmä nie v pozícii, kde by mal nejakú moc.“ „Aké miesto chcel, pán profesor? Aký predmet chcel učiť?“

No Harry poznal odpoveď prv, než mu ju Dumbledore dal.

„Obranu proti čiernej mágii. Vtedy ju prednášala skúsená profesorka Galatea Merrythoughtová, vyučovala na Rokforte skoro päťdesiat rokov.

A tak sa Voldemort zamestnal u Borgina a Burkesa a všetci učitelia, ktorí ho obdivovali, hovorili, aká je to škoda, že taký vynikajúci mladý čarodejník pracuje v obchode. Voldemort však nebol nijaký obyčajný predavač. Bol zdvorilý, pekný a bystrý a onedlho ho poverili delikátnymi úlohami, aké sa vyskytujú iba na takom mieste, ako je obchod Borgina a Burkesa, ktorí, ako vieš, sa špecializujú na predmety s nezvyčajnými a mocnými účinkami. Z Voldemorta urobili nákupcu, mal presviedčať vlastníkov, aby sa rozlúčili so svojimi pokladmi a predali ich Borginovi a Burkesovi, a v každom prípade bol veľmi úspešný.“

„To som si istý,“ neudržal sa Harry.

„Nuž tak,“ pousmial sa Dumbledore. „A teraz je čas vypočuť si domáceho škriatka Hokey, pomocnicu u veľmi starej a veľmi bohatej čarodejnice Hepzibah Smithovej.“

Dumbledore poklopal prútikom po fľaške, zátka vyletela a vylial víriacu sa spomienku do mysľomisy. „Až po tebe, Harry,“ kývol mu.

Harry vstal a znova sa skláňal nad rozčereným striebristým obsahom kamennej misy, kým sa ho nedotkol tvárou. Prepadal sa cez tmavú prázdnotu a pristál v obývačke pred mimoriadne tučnou starou paňou v červenožltej parochni s veľmi komplikovaným účesom a v jasnoružovom habite, ktorý splýval okolo nej, takže vyzerala ako topiaca sa zmrzlinová torta. Obzerala sa v malom ozdobnom zrkadle a farbila si už aj tak červené líca veľkou labutienkou, zatiaľ čo drobnučký a taký prastarý škriatok, akého Harry ešte nevidel, sťahoval jej tučné chodidlá do tesných saténových črievic.

„Ponáhľaj sa, Hokey!“ panovačne prikazovala Hepzibah „Povedal, že príde o štvrtej, máme už len pár minút, a on ešte nikdy nemeškal!“

Keď sa drobná pomocnica vystrela, odložila pudrenku. Hlava Hokey siahala ledva po sedadlo Hepzibahinej stoličky a papierová pokožka visela na jej tele rovnako ako šušťavé ľanové plátno, ktoré nosila prehodené ako tógu.

„Ako vyzerám?“ spytovala sa Hepzibah a otáčala hlavu, aby mohla obdivovať svoju tvár z rôznych uhlov.

„Pôvabne, madam,“ zapišťala Hokey.

Harry sa mohol iba domnievať, že Hokey má klamanie v náplni práce, pretože Hepzibah Smithová mala od pôvabu veľmi ďaleko.

Ozval sa zvonček pri dverách a pani i škriatok vyskočili.

„Rýchlo, rýchlo, už je tu, Hokey!“ zvolala Hepzibah a Hokey vybehla z izby, takej preplnenej rôznymi predmetmi, až bolo nepochopiteľné, ako tade môže niekto prejsť a nezhodiť pritom aspoň desať vecí. Stáli tam skrinky plné lakovaných škatuliek, skrinky plné kníh s pozlátenou reliéfnou väzbou, police s krištáľovými guľami a hviezdnymi glóbusmi a množstvo kvitnúcich črepníkových rastlín v mosadzných nádobách – vlastne izba vyzerala ako kríženec obchodu so starožitnosťami a skladu.