Harry Potter a Polovičný princ

Tentoraz nebolo pochýb, že vo Voldemortových očiach sa zjavil šarlátový lesk, a Harry videl, ako mu zbeleli hánky, keď zovrel prsty okolo retiazky, na ktorej visel medailón.

„… myslím, že Burke jej zaň dal iba nejakú almužnu, ale tu ho máme… je pekný, však? Aj jemu sa pripisujú rôzne schopnosti, hoci aj ten mám len pekne odložený…“

Natiahla ruku, aby si medailón vzala. Harry si chvíľku myslel, že Voldemort jej ho nedá, ale potom mu prekĺzol pomedzi prsty a znovu ležal na červenom zamatovom vankúšiku.

„Takže vidíte, drahý Tom, dúfam, že sa vám to páčilo!“

Pozrela mu do tváre a Harry po prvý raz videl, že jej hlúpy úsmev ochabol.

„Je vám dobre, môj milý?“

„Och, áno,“ zase potichu prehovoril Voldemort. „Áno, veľmi dobre…“

„Zdalo sa mi… ale zrejme to bola iba hra svetla,“ zahovárala Hepzibah nervózne a Harry predpokladal, že aj ona zachytila červený záblesk vo Voldemortových očiach. „Tu máš, Hokey, odnes to a zase zamkni… zvyčajné čary…“

„Pôjdeme,“ potichu vyzval Dumbledore Harryho, a keď škriatok so škatuľkami odcupital, Dumbledore znova chytil chlapca nad lakťom, spolu sa zdvihli do prázdna a vrátili sa do riaditeľovej kancelárie.

„Hepzibah Smithová zomrela dva dni po tejto scénke,“ skonštatoval Dumbledore, sadol si zase za stôl a Harrymu kývol, aby sa posadil aj on. „Na ministerstve usvedčili Hokey, že náhodou otrávila paniu večerným kakaom.“

„To nie je možné!“ nahnevane zvolal Harry.

„Vidím, že máme rovnaký názor,“ povedal Dumbledore. „Táto smrť a smrť Riddlovcov sa určite v mnohom podobajú. V oboch prípadoch padla vina na niekoho iného, na niekoho, kto si jasne spomínal, že spôsobil smrť…“

„Hokey sa priznala?“

„Spomenula si, že pridávala panej niečo do kakaa, a ukázalo sa, že to nebol cukor, ale smrteľný a málo známy jed,“ vravel Dumbledore. „Dospeli k záveru, že to nechcela urobiť, ale pretože bola stará a popletená…“

„Voldemort jej upravil pamäť ako Morfinovi!“

„Áno, tak som usúdil aj ja,“ prikývol Dumbledore. „A tak ako u Morfina, na ministerstve boli vopred pripravení podozrievať Hokey…“

„… pretože bola domáci škriatok,“ dokončil Harry. Sotva kedy pociťoval väčšie sympatie k spolku SOPLOŠ, ktorý svojho času založila Hermiona.

„Presne tak,“ potvrdil Dumbledore. „Bola stará, priznala sa, že niečo s nápojom robila, a nikto sa neobťažoval vyšetrovať ďalej. Ako v Morfinovom prípade, kým som ju našiel a podarilo sa mi vytiahnuť z nej túto spomienku, bola takmer na konci životnej púte – jej spomienka, pravdaže, nič nedokazuje, iba to, že Voldemort vedel o existencii šálky a medailónu.

Kým Hokey odsúdili, Hepzibahina rodina prišla na to, že dva z jej najväčších pokladov chýbajú. Chvíľu im to trvalo, kým si boli istí, lebo Hepzibah mala veľa skrýš a svoju zbierku strážila vždy veľmi žiarlivo. No keď už nemali pochýb, že šálka a medailón zmizli, pomocník od Borgina a Burkesa, mladý muž, pravidelný Hepzibahin hosť, ktorý ju tak očaril, sa svojho miesta vzdal a zmizol. Majitelia obchodu netušili, kam išiel, jeho zmiznutie ich prekvapilo rovnako ako ostatných. A o Tomovi Riddlovi potom veľmi dlho nebolo počuť.

Tak a teraz, Harry, ak dovolíš, chcem ťa ešte raz upozorniť na isté body v našom príbehu. Voldemort spáchal ďalšiu vraždu. Či bola prvá od vraždy Riddlovcov, to neviem, ale myslím, že áno. Tentoraz, ako si videl, nezabil z pomsty, ale pre zisk. Chcel mať dve fantastické trofeje, ktoré mu ukázala tá chuderka pobláznená stará žena. Tak ako kedysi okrádal deti v sirotinci, tak ukradol prsteň strýkovi Morfinovi a teraz utiekol s Hepzibahinou šálkou a medailónom.“

„Ale to mi pripadá šialené,“ mračil sa Harry, „… všetko riskovať, zahodiť prácu iba pre tie…“

„Tebe sa to možno zdá šialené, ale Voldemortovi nie,“ hovoril Dumbledore. „Dúfam, že časom pochopíš, Harry, čo tieto predmety preňho znamenali, ale uznaj, predstava, že prinajmenšom ten medailón považoval za právoplatne svoj, nie je nepravdepodobná.“

„Medailón možno,“ pripustil Harry, „ale prečo vzal aj šálku?“

„Patrila ďalšiemu zo zakladateľov Rokfortu, myslím, že škola ho stále silno priťahovala a nemohol odolať predmetu natoľko presiaknutému dejinami tejto školy,“ usudzoval Dumbledore. „Podľa mňa to malo aj iné príčiny… dúfam, že keď príde čas, budem ti ich môcť ukázať.

A teraz ti musím predviesť poslednú spomienku, poslednú aspoň dovtedy, kým nezískame od profesora Slughorna tú jeho. Desať rokov delí škriatkovu spomienku od tejto – môžeme len hádať, čo za tých desať rokov lord Voldemort robil…“

Dumbledore vylial do mysľomisy poslednú spomienku a Harry znova vstal.

„Čia je to spomienka?“ spýtal sa.

„Moja,“ odvetil Dumbledore.