Harry Potter a Polovičný princ

Sedeli v klubovni pri ohnisku a jediní, kto okrem nich ešte nespal, boli ich spolužiaci šiestaci. Po večeri nastal rozruch, lebo na oznamovacej tabuli našli nový oznam s dátumom skúšok z premiestňovania. Tí, čo dovŕšia sedemnásť v deň skúšky alebo ich už dovŕšili pred ním, teda dvadsiateho prvého apríla, mali možnosť prihlásiť sa na doplnkové praktické cvičenia, ktoré sa budú konať (pod zosilneným dozorom) v Rokville.

Rona sa hneď po prečítaní oznamu zmocnila panika. Ešte stále sa mu nepodarilo premiestniť sa a obával sa, že na skúšku nebude pripravený. Hermiona, ktorá sa doteraz úspešne premiestnila dva razy, mala trochu viac sebadôvery, ale Harrymu do sedemnástich chýbali ešte štyri mesiace, nemohol skúšky robiť, či bol, alebo nebol pripravený.

„No aspoň sa vieš premiestňovať!“ napäto zahlásil Ron. „V júli s tým nebudeš mať problémy!“

„Urobil som to iba raz,“ pripomenul mu Harry. Na poslednej lekcii sa mu predsa len podarilo zmiznúť a znovu sa zjaviť v obruči.

Ron veľa času zabil tým, že donekonečna opakoval, ako sa obáva premiestňovania, a tak sa teraz usiloval dokončiť až nepríjemne ťažkú prácu pre Snapa, ktorú mali Hermiona a Harry už hotovú. Harry sa vyrovnal s tým, že za ňu dostane zlú známku, lebo sa nezhodol so Snapom na najlepšom spôsobe zneškodnenia dementorov, ale bolo mu to jedno. Najdôležitejšia bola teraz preňho Slughornova spomienka.

„Hovorím ti, že ten hlúpy Princ ti s týmto nepomôže, Harry,“ vravela Hermiona hlasnejšie. „Je len jeden spôsob, ako niekoho donútiš, aby urobil, čo chceš, a to je imperius. No a ten je ilegálny…“

„Áno, to viem, ďakujem,“ povedal Harry a ani neodtrhol oči od knihy. „Preto hľadám niečo iné. Dumbledore hovorí, že veritaserum nepomôže, ale mohlo by tu byť niečo iné, nejaký elixír alebo zaklínadlo…“

„Ideš na to zle,“ namietala Hermiona. „Dumbledore hovorí, že iba ty môžeš získať tú spomienku. To musí znamenať, že môžeš Slughorna presvedčiť, hoci iní nemôžu. Tu nejde o podstrčenie nejakého elixíru, to by mohli urobiť aj iní…“

„Ako sa píše agresívny?“ spýtal sa Ron, silno triasol brkom a hľadel na svoj pergamen. „To predsa nemôže byť B – A –G – R…“

„Nie,“ Hermiona si pritiahla pred seba Ronovu úlohu. „A veštec sa nepíše so ž. Čo to máš za brko?“

„To je jedno z tých Fredových s kontrolou pravopisu… ale kúzlo v ňom zrejme oslablo…“

„Asi áno,“ súhlasila Hermiona a ukazovala na nadpis, „pretože sme mali písať o tom, ako si poradiť s dementormi a nie s metrami a nepamätám sa ani, že by si si zmenil meno na Roonil Wazlib.“

„Och, nie!“ Ron zdesene hľadel na pergamen. „Len mi nehovor, že to musím celé prepísať!“

„To nič, to opravíme,“ utešovala ho Hermiona, pritiahla si pergamen a vytiahla prútik.

„Milujem ťa, Hermiona,“ vyznal sa Ron. Oprel sa na stoličke a unavene si šúchal oči.

Hermiona trochu zružovela, no povedala iba: „Len nech ťa nepočuje Lavender.“

„Nepočuje,“ hovoril Ron do dlaní, ktorými si zakrýval tvár. „Alebo nech to počuje… aspoň ma odkopne…“

„Tak prečo neodkopneš ty ju, keď to chceš skončiť?“ spýtal sa Harry.

„Ty si nikdy nikomu nedal kopačky, však?“ povedal Ron. „Vy ste s Čcho…“

„Áno, jednoducho sme sa rozišli,“ prikývol Harry.

„Keby to tak bolo aj so mnou a s Lavender,“ skľúčene šepkal Ron a hľadel, ako Hermiona bez slova ukazuje prútikom na každé jeho zle napísané slovo, takže sa samy na stránke opravujú. „Lenže čím viac naznačujem, že to chcem skončiť, tým tuhšie sa ma drží. Je to ako keby som chodil s obrovskou sépiou.“

„Tu máš,“ Hermiona mu asi o dvadsať minút podala domácu úlohu.

„Miliónkrát ďakujem,“ zaďakoval Ron. „Môžem si na dokončenie požičať tvoje brko?“

Harry zatiaľ v poznámkach Polovičného Princa nenašiel nič užitočné a obzeral sa po miestnosti – v klubovni zostali už len oni traja. Seamus si práve išiel ľahnúť, preklínajúc Snapa a jeho úlohu. Bolo počuť iba pukot ohňa a škrabot po pergamene, na ktorom Ron Hermioniným brkom písal záver práce o dementoroch. Harry práve zavrel knihu Polovičného Princa a zíval, keď vtom:

Puk!

Hermiona potichu vykríkla, Ron si celú prácu oblial atramentom a Harry zvolal: „Kreacher!“

Domáci škriatok sa hlboko uklonil a oslovil svoje hrčovité prsty na nohách:

„Pán povedal, že chce pravidelné hlásenia o tom, čo Malfoyovie chlapec robí, a tak Kreacher prišiel, aby…“

Puk!

Vedľa Kreachera sa zjavil Dobby a prikrývku na čajník, ktorá mu slúžila ako klobúk, mal nakrivo.

„Aj Dobby pomáhal, Harry Potter!“ zapišťal a pohŕdavo pozrel na Kreachera. „A Kreacher by mal povedať Dobbymu, keď ide za Harrym Potterom, aby mohli podať hlásenie spolu!“

„Čo je to?“ spýtala sa Hermiona šokovaná tými náhlymi zjaveniami. „Čo sa deje, Harry?“

Harry zaváhal, kým jej odpovedal, lebo Hermione neoznámil, že na Malfoya nasadil Kreachera a Dobbyho. Domáci škriatkovia, to bola pre ňu vždy citlivá téma.

„Sledovali Malfoya,“ povedal.

„Vo dne v noci,“ zachripel Kreacher.

„Dobby nespal celý týždeň, Harry Potter!“ hrdo sa pochválil Dobby a zakolísal sa na mieste.

Hermiona sa zatvárila rozhorčene.

„Ty si nespal, Dobby? Harry, ty si mu predsa určite nepovedal, aby…“