Harry Potter a Polovičný princ

Harry sa po Dumbledorovi ponoril do pohybujúcej sa striebristej hmoty a pristál v tej istej pracovni, z ktorej sa práve prepadol. Na bidle spokojne driemal Félix a za stolom sedel Dumbledore. Vyzeral podobne ako Dumbledore vedľa neho, no obe ruky mal zdravé a nepoškodené a tvár možno trochu menej vráskavú. Jediný rozdiel medzi touto a súčasnou pracovňou bol v tom, že v minulosti snežilo, v tme za oknom sa vznášali modrasté vločky a usádzali sa na vonkajšej podokenici.

Zdalo sa, že mladší Dumbledore na niečo čaká, a naozaj, zakrátko niekto zaklopal na dvere a on vyzval príchodzieho: „Ďalej.“

Harry rýchlo potlačil zhíknutie. Do miestnosti vošiel Voldemort. Nemal také črty, ako keď sa pred takmer dvoma rokmi vynoril z kamenného kotla, nepripomínali natoľko hada, oči ešte nemal červené, ani tvár ako masku, a predsa to už nebol príťažlivý Tom Riddle. Vyzeralo to, akoby mu črty obhoreli a rozliali sa. Boli ako z vosku a čudne pokrivené a bielka očí vyzerali akoby stále podliate krvou, hoci zrenice ešte neboli štrbiny, na ktoré sa zmenili neskôr. Mal na sebe dlhý čierny plášť a tvár rovnako bledú ako sneh, čo sa mu ligotal na pleciach.

Dumbledore za stolom vôbec nedal najavo prekvapenie. Návšteva bola očividne dohodnutá.

„Dobrý večer, Tom,“ nenútene ho privítal Dumbledore. „Nesadneš si?“

„Ďakujem,“ poďakoval Voldemort a usadil sa na stoličke, ktorú mu ukázal Dumbledore – presne na tej, z ktorej Harry pred chvíľou vstal. „Počul som, že ste sa stali riaditeľom,“ hovoril a hlas mal trochu vyšší a chladnejší než kedysi. „Primeraná voľba.“

„Som rád, že ju schvaľuješ,“ usmial sa Dumbledore. „Môžem ti ponúknuť pohárik?“

„To by som privítal,“ povedal Voldemort. „Mám za sebou dlhú cestu.“

Dumbledore vstal a šiel ku skrinke, kde teraz mával mysľomisu, ale ktorá bola vtedy plná fliaš. Podal Voldemortovi čašu vína, nalial aj sebe a vrátil sa na stoličku za stôl.

„Takže, Tom… čomu vďačím za to potešenie?“

Voldemort neodpovedal hneď, iba si odpil z vína.

„Už ma nevolajú Tom. Teraz som známy ako…“

„Viem, ako si známy,“ vľúdne sa usmieval Dumbledore. „Ale, žiaľ, pre mňa budeš vždy Tom Riddle. To je jedna z nepríjemných vecí na starých učiteľoch – nezabúdajú na začiatky svojich zverencov.“

Zdvihol pohár, akoby pripíjal Voldemortovi, ktorého tvár nezmenila výraz. Napriek tomu Harry cítil, že atmosféra v miestnosti je trochu iná: Dumbledorovo odmietnutie používať meno, ktoré si Voldemort vybral, naznačovalo, že Voldemort si nebude diktovať podmienky schôdzky, a Harry videl, že on to tak aj pochopil.

„Som prekvapený, že ste tu zostali tak dlho,“ prehovoril Voldemort po krátkej odmlke. „Vždy som sa čudoval, že čarodejník ako vy nikdy nechcel opustiť školu.“

„Nuž, pre čarodejníka ako som ja,“ stále sa usmieval Dumbledore, „nemôže byť nič dôležitejšie, než odovzdávať starobylé schopnosti a pomáhať pri obrusovaní mladých mozgov. Ak si pamätám správne, aj ty si kedysi považoval učiteľstvo za príťažlivé.“

„A stále považujem,“ povedal Voldemort. „Iba som sa čudoval, prečo vy, ktorého ministerstvo tak často žiada o rady a ktorému, myslím, dva razy ponúkli post ministra…“

„Vlastne tri razy, ak počítame aj tú poslednú ponuku,“ opravil ho Dumbledore. „Ale práca ministra ma nikdy nepriťahovala. Myslím, že je to opäť niečo, čo máme spoločné.“

Voldemort naklonil hlavu, tváril sa vážne a znova si odpil z vína. Dumbledore nenarušil ticho, ktoré medzi nimi zavládlo, ale prívetivo čakal, aby Voldemort prehovoril prvý.

„Vrátil som sa,“ ozval sa po chvíli, „možno neskôr, než profesor Dippet očakával… no napriek tomu som sa vrátil, aby som znova požiadal o to, čo som predtým nemohol mať, lebo som bol, ako mi povedal, priveľmi mladý. Prišiel som vás požiadať, aby ste mi dovolili vrátiť sa do tohto hradu učiť. Iste viete, že odkedy som odtiaľto odišiel, videl som a urobil veľa. Môžem ukázať a povedať vašim študentom veci, ktoré by od nijakého iného čarodejníka nemohli získať.“

Dumbledore chvíľu skúmal Voldemorta ponad svoju času a až potom prehovoril.

„Áno, skutočne viem, že si od svojho odchodu z Rokfortu videl a urobil veľa,“ povedal potichu. „Chýry o tvojich skutkoch sa doniesli aj do tvojej starej školy. Bolo by mi ľúto, keby som musel uveriť čo len polovici z nich.“

Voldemortov výraz zostal rovnako pokojný, aj keď povedal: „Veľkosť vyvoláva závisť, závisť podnecuje nenávisť, nenávisť rodí klamstvá. To musíte vedieť, Dumbledore.“

„To, čo si robil, nazývaš veľkosťou?“ spýtal sa Dumbledore opatrne.

„Rozhodne,“ odvetil Voldemort a jeho oči boli červené, akoby horeli. „Experimentoval som, posunul som hranice mágie a možno ešte nikdy sa nedostali ďalej…“

„Istých druhov mágie,“ opravil ho Dumbledore. „Len niektorých. Iné poznáš… odpusť mi… žalostne málo.“

Po prvý raz sa Voldemort usmial. Bol to napätý úškľabok, zlovestný, skôr výhražný než nahnevaný.

„Starý spor,“ povedal potichu. „Ale nič, čo som vo svete videl, nepodporilo vaše slávne vyhlásenia, že láska je silnejšia než môj typ mágie, Dumbledore.“

„Možno si hľadal na nesprávnych miestach,“ poznamenal riaditeľ.