Harry Potter a Polovičný princ

Neotvoril oči hneď, keď dokončil obchôdzku, najprv ostražito počúval, ako keby mohol počuť, či sa dvere zjavia. Nepočul však nič, iba vonku v diaľke štebotali vtáky. Otvoril oči.

Stále tam nijaké dvere neboli.

Harry zanadával. Niekto vykríkol. Obzrel sa a videl, že za roh sa ženie kŕdeľ prvákov, zrejme sa nazdali, že práve stretli zvlášť nevychovaného ducha.

Harry vyskúšal všetky varianty požiadavky, ktoré mu za tú hodinu zišli na um, ale napokon musel priznať, že Hermiona možno mala pravdu – miestnosť sa jemu jednoducho nechcela otvoriť. Sklamaný a nahnevaný sa pobral na obranu proti čiernej mágii, vyzliekol si neviditeľný plášť a strčil ho naspäť do batoha.

„Zase neskoro, Potter,“ chladne ho privítal Snape v učebni osvetlenej sviečkami. „Strhávam Chrabromilu desať bodov.“

Harry sa na Snapa zamračil a hodil sa na stoličku vedľa Rona. Polovica triedy si ešte vyťahovala knihy a pripravovala veci, takže nemohol až tak meškať.

„Prv než začneme, chcem vaše práce o dementoroch,“ oznámil Snape a mechanicky mával prútikom, takže dvadsaťpäť zvitkov preletelo vzduchom a pristálo na úhľadnej kope na jeho stole. „A dúfam, že sú lepšie než tie vaše predchádzajúce hlúposti o odolávaní imperiusu, čo som si musel prečítať. Teraz si všetci otvorte knihy na strane… čo je, pán Finnigan?“

„Pán profesor,“ spýtal sa Seamus, „chcel by som vedieť, ako rozoznáte inferia od ducha? Pretože v Prorokovi bolo niečo o nejakom inferiovi…“

„Nie, nebolo,“ unavene odvetil Snape.

„Ale, pán profesor, počul som, ako sa ľudia rozprávajú…“

„Keby ste boli skutočne ten článok čítali, pán Finnigan, vedeli by ste, že takzvaný inferius bol iba smradľavý zlodej Mundungus Fletcher.“

„Myslel som, že Snape a Mundungus sú na jednej strane,“ šepkal Harry Ronovi a Hermione. „Nemalo by ho mrzieť, že Mundungusa zavreli?“

„Ale zdá sa, že Potter má k tej téme čo povedať,“ Snape odrazu ukazoval dozadu a jeho čierne oči sa upierali na Harryho. „Spýtajme sa Pottera, aký je rozdiel medzi inferiom a duchom.“

Celá trieda sa obzrela na Harryho, ktorý sa usiloval rýchlo si spomenúť, čo mu hovoril Dumbledore tej noci, keď navštívili Slughorna.

„No… duchovia sú priesvitní,“ povedal.

„Ó, veľmi dobre,“ prerušil ho Snape. „Áno, vidíme, že takmer šesť rokov vzdelávania v mágii padlo u vás na úrodnú pôdu. Duchovia sú priesvitní.“

Pansy Parkinsonová sa jačavo zachichotala. Niekoľkí ďalší sa uškŕňali. Harry sa zhlboka nadýchol a pokojne pokračoval, hoci to v ňom vrelo. „Áno, duchovia sú priesvitní, ale inferiovia sú mŕtve telá, nie? Takže sú materiálni…“

„Toľko by nám povedalo aj päťročné decko,“ posmešne odfrkol Snape. „Inferius je mŕtvola, ktorú oživilo zaklínadlo čiernej mágie. Nie je živá, iba sa používa ako bábka, ktorá robí to, čo chce čarodejník. Duch, ako už iste všetci viete, je len odtlačok odídenej duše, ktorý zostal na zemi. A, pravdaže, ako nám múdro hovorí Potter, je priesvitný.“

„Ale to, čo povedal Harry, je najužitočnejšie, ak ich chceme rozoznať!“ vyhlásil Ron. „Keď sa v nejakej temnej uličke ocitneme zoči-voči niektorému z nich, rýchlo sa kukneme, nie? Nebudeme sa ho predsa pýtať: Prepáčte, vy ste odtlačok odídenej duše?“

Trieda zašumela smiechom, ktorý okamžite potlačil Snapov pohľad.

„Strhávam Chrabromilu ďalších desať bodov,“ povedal. „Od vás, Ronald Weasley, ktorý ste taký materiálny, že sa nedokážete premiestniť ani o pol centimetra, by som ani nič zložitejšie nečakal.“

„Nie!“ zašepkala Hermiona a chytila Harryho za ruku, keď nazlostene otvoril ústa. „Nemá to zmysel, iba by si zase skončil po škole, nechaj to tak!“

„A teraz si otvorte knihy na strane dvestotrinásť,“ prikázal Snape a trochu sa uškŕňal, „a prečítajte si prvé dva odseky o kliatbe cruciatus…“

Ron bol po zvyšok hodiny veľmi zakríknutý. Keď nakoniec zazvonilo, Lavender dohonila Rona s Harrym (Hermiona sa záhadne vyparila, len čo sa k nim priblížila) a najedovane nadávala na Snapa za posmešok o Ronovom premiestňovaní, no Rona to zrejme iba podráždilo a striasol sa jej tak, že s Harrym odbočili do chlapčenských záchodov.

„Ale Snape má pravdu, nie?“ priznal si Ron, keď chvíľu hľadel do puknutého zrkadla. „Neviem, či má zmysel, aby som išiel na skúšku. Nemôžem tomu premiestňovaniu prísť na koreň.“

„Mohol by si ísť na ten doplnkový tréning do Rokvillu a uvidíš, či to nepomôže,“ rozumne mu radil Harry. „Bude to zaujímavejšie, než pokusy premiestniť sa do toho hlúpeho kruhu. Ak ani potom nebudeš… no veď vieš… taký dobrý, ako by si chcel, môžeš si skúšku odložiť a robiť ju so mnou cez leto… Myrtla, toto sú chlapčenské záchody!“

Z toalety v kabínke za nimi vyšiel duch dievčaťa a teraz sa vznášal vo vzduchu a hľadel na nich cez hrubé biele okrúhle okuliare.

„Och, to ste vy dvaja,“ ozvala sa mrzuto.

„A koho si čakala?“ pozrel na ňu Ron v zrkadle.

„Nikoho,“ a otrávene si babrala vyrážku na brade. „Povedal, že sa vráti a navštívi ma, lenže aj ty si povedal, že niekedy zaskočíš na návštevu…“ vyčítavo pozrela na Harryho, „… a nevidela som ťa celé mesiace. Naučila som sa od chlapcov veľa nečakať.“