Harry Potter a Polovičný princ

„Možno chce len preveriť, ako postupuješ?“ uvažovala Hermiona. Ale keď Harry rozvinul pergamen, namiesto Dumbledorovho dlhého, úzkeho a nakloneného písma uvidel neúhľadné roztiahnuté písmená, ktoré sa čítali len veľmi ťažko, lebo na pergamene boli veľké rozpité atramentové fľaky.

Moji milí, Harry, Ron a Hermiona,

Aragog včera v noci zomrel. Harry a Ron, vy ste ho poznali a viete, jaký bol výnimočný. Hermiona, viem, že ty by si ho bola mala rada. Moc by to pre mňaznamenalo, keby ste dnes večer zaskočili ku mne na pohreb. Plánujem ho urobiť na súmraku, to bola jeho obľúbená časť dňa. Viem, že nemáte byť neskoro vonku, ale môžete si dať plášť. Nežiadal by som vás o to, ale sám to nezvládnem.

Hagrid

„Pozri na to,“ Harry podal list Hermione.

„Och, prepánajána!“ žasla, keď ho rýchlo preletela a podala Ronovi, ktorý sa po prečítaní tváril neveriacky.

„Jemu preskočilo!“ zúril. „Ten zver prikázal svojim druhom, aby Harryho a mňa zožrali! Povedal im, aby si na nás pochutili! A Hagrid teraz čaká, že budeme roniť slzy nad jeho strašným chlpatým telom!“

„Tu nejde len o to,“ vravela Hermiona. „Chce od nás, aby sme odišli z hradu v noci a vie, že bezpečnostné opatrenia sú miliónkrát prísnejšie a že by sme mali veľké problémy, keby nás prichytili!“

„Veď už sme za ním boli v noci aj predtým,“ namietal Harry.

„No dobre, ale pre niečo takéto?“ krútila hlavou Hermiona. „Veľa sme riskovali, aby sme Hagridovi pomohli, ale koniec koncov – Aragog je mŕtvy. Keby išlo o jeho záchranu…“

„… to by som mal ešte menšiu chuť ta ísť,“ rozhodne vyhlásil Ron. „Ty si sa s ním nestretla, Hermiona. Ver mi, že mŕtvy je oveľa lepší.“

Harry si vzal list a hľadel na atramentové machule. Bolo jasné, že na pergamen husto padali slzy…

„Harry, hádam len vážne neuvažuješ o tom, že by si išiel,“ čudovala sa Hermiona. „Dostať trest pre taký nezmysel…!“

Harry si vzdychol.

„Áno, viem. Hagrid asi bude musieť pochovať Aragoga bez nás.“

„Veru tak,“ Hermione odľahlo. „Počuj, dnes na elixíroch bude prázdno, keď my všetci máme skúšky… skús trochu obmäkčiť Slughorna!“

„Myslíš, že na päťdesiaty siedmy raz sa mi pošťastí?“ neisto sa spýtal Harry.

„Pošťastí,“ opakoval Ron odrazu. „Harry, to je ono – mať šťastie!“

„Ako to myslíš?“

„Použi elixír šťastia!“

„Ron, to je ono! To je ono!“ ohromene zvolala Hermiona. „Samozrejme! Prečo ti to nenapadlo?“

Harry hľadel na nich. „Felix felicis? Ja neviem… šetril som si ho…“

„Na čo?“ neveriacky sa spýtal Ron.

„Čo je na svete dôležitejšie než táto spomienka, Harry?“ spýtala sa Hermiona.

Harry neodpovedal. Myšlienka na tú malú zlatú fľaštičku už istý čas balansovala na okraji jeho fantázie. Kdesi v hĺbke jeho mozgu zreli nejasné a neformulované plány, ktoré zahŕňali Ginny, jej rozchod s Deanom a Rona, spokojného so sestriným novým priateľom, plány ešte nedotvorené, iba ak v snoch alebo za šera medzi spánkom a bdením…

„Harry? Vnímaš nás?“ spýtala sa Hermiona.

„Čo? Áno, jasne,“ spamätal sa. „Tak dobre… okej. Ak sa mi nepodarí prehovoriť Slughorna dnes popoludní, dám si felix a skúsim to večer.“

„Tak je rozhodnuté,“ živo povedala Hermiona, vstala a urobila energickú piruetu: „Smer… sústredenie… sila vôle…“ hundrala si.

„Och, prestaň s tým,“ prosil Ron. „Mne je z toho zle už aj tak – rýchlo ma skry!“

„Ani to nie je Lavender!“ upokojovala ho Hermiona, keď sa na dvore zjavila dvojica dievčat, a Ron skočil za ňu.

„Chvalabohu,“ Ron nakúkal ponad Hermionino plece. „Pána, nevyzerajú veľmi šťastne.“

„To sú sestry Montgomeryové a pravdaže nevyzerajú šťastne. Nepočul si, čo sa stalo ich mladšiemu bratovi?“ spýtala sa Hermiona.

„Ak mám byť úprimný, už strácam prehľad, čo sa stalo niečím príbuzným,“ vzdychol Ron.

„Ich brata napadol vlkolak. Hovorí sa, že ich matka odmietla pomáhať smrťožrútom. Skrátka, chlapec mal iba päť rokov a zomrel v nemocnici svätého Munga, nemohli ho zachrániť.“

„Zomrel?“ spýtal sa šokovaný Harry. „Vlkolaci predsa nezabíjajú, iba človeka zmenia na vlkolaka.“

„Niekedy zabíjajú,“ povedal Ron a tváril sa nezvyčajne vážne. „Počul som, že sa to stáva, keď sa vlkolak dá uniesť.“

„Ako sa volal ten vlkolak?“ rýchlo sa spýtal Harry.

„Hovorí sa, že to bol Fenrir Greyback,“ odvetila Hermiona.

„Vedel som to… maniak, rád útočí na deti, o ňom mi hovoril Lupin!“ zvolal nahnevane Harry.

Hermiona naňho zachmúrene pozrela.

„Harry, ty musíš získať tú spomienku. Voldemorta treba zastaviť, nie? Všetky tieto strašné zločiny, to je jeho práca…“

V hrade nad nimi zazvonilo a Hermiona i Ron vyplašene vyskočili.

„Podarí sa vám to,“ ubezpečoval Harry oboch cestou do vstupnej haly, kde sa chceli pripojiť k ostatným, čo budú robiť skúšky z premiestňovania. „Veľa šťastia.“