Harry Potter a Polovičný princ

„Myslel som si, že bývaš v dievčenských záchodoch,“ povedal Harry, ktorý sa tomu miestu už roky starostlivo vyhýbal.

„Bývam,“ zamračene pokrčila plecami, „ale to neznamená, že nemôžem navštevovať aj iné miesta. Raz som prišla do kúpeľa a videla som ťa, pamätáš sa?“

„Živo,“ potvrdil Harry.

„No, myslela som si, že ma máš rád,“ žalostila. „Možno keby ste vy dvaja odišli, on by sa vrátil… máme veľa spoločného… určite to cítil…“

A s nádejou pozrela na dvere.

„Keď hovoríš, že máte veľa spoločného,“ hovoril Ron a zdalo sa, že sa zabáva, „myslíš tým, že aj on býva v ohnutom potrubí?“

„Nie,“ rázne odvetila Myrtla a jej hlas sa zvučne ozýval v starej vykachličkovanej miestnosti. „Je citlivý, ľudia ho tiež šikanujú a cíti sa osamelý, nemá sa s kým rozprávať a nebojí sa ukázať svoje city a plakať!“

„Nejaký chlapec tu vyplakáva?“ zvedavo sa spýtal Harry. „Malý chlapec?“

„Na tom nezáleží!“ povedala Myrtla a uprela malé uplakané oči na Rona, ktorý sa už neskrývane uškŕňal. „Sľúbila som, že to nikomu nepoviem a vezmem si jeho tajomstvo do…“

„… určite nie do hrobu!“ odfrkol Ron. „Možno do kanálov…“

Myrtla zlostne zavyla a vrhla sa naspäť do záchodovej misy, načo voda pretiekla cez okraj až na zem. Zdalo sa, že podpichovanie Myrtly Ronovi zlepšilo náladu.

„Máš pravdu,“ uznal a prehodil si školský batoh cez plece. „Najprv si vyskúšam doplnkové tréningy v Rokville a potom sa rozhodnem, či pôjdem na skúšku.“

A tak sa nasledujúci víkend Ron pripojil k Hermione a ostatným šiestakom, ktorí už budú mať sedemnásť a môžu o dva týždne robiť skúšku. Harry im dosť závidel, keď sa chystali do dediny, lebo výlety do Rokvillu mu chýbali, a dnes bol obzvlášť vydarený jarný deň. Po dlhom čase sa prvý raz ukázala jasná obloha. Rozhodol sa ho však využiť a znova zaútočiť na núdzovú miestnosť.

„Urobil by si lepšie,“ radila mu Hermiona, keď sa jej a Ronovi vo vstupnej sále zveril so svojím plánom, „keby si išiel rovno do Slughornovej pracovne a pokúsil sa dostať z neho tú spomienku.“

„Pokúšal som sa!“ nahnevane odsekol Harry, čo bola pravda. V ten týždeň zostával v triede po každej hodine v snahe na Slughorna pritlačiť, no učiteľ elixírov sa vždy odpratal zo žalára tak rýchlo, že Harrymu sa nepodarilo ho dobehnúť. Dva razy šiel do jeho pracovne a zaklopal, ale nedostal nijakú odpoveď, hoci pri druhom raze si bol istý, že niekto vnútri rýchlo stíšil starý gramofón.

„On sa so mnou nechce rozprávať, Hermiona! Vie, že som sa znova pokúšal k nemu dostať, keď je sám, ale nedopustí to!“

„Tak v tom budeš musieť pokračovať, nie?“

Krátky rad študentov čakajúci pred Filchom, ktorý ich ako zvyčajne prezeral s odtajňovacími senzormi, sa o kúsok posunul a Harry neodpovedal, aby ho náhodou nepočul školník. Zaželal Ronovi a Hermione veľa šťastia, potom sa otočil a vyšiel mramorovým schodiskom rozhodnutý napriek Hermioniným protestom venovať hodinu či dve núdzovej miestnosti.

Keď ho zo vstupnej haly nebolo vidieť, vytiahol si z batoha Záškodnícku mapu a neviditeľný plášť. Už ukrytý poklopal po mape a zašepkal: „Slávnostne prisahám, že nemám za lubom nič dobré,“ a pozorne ju prezeral.

Pretože bola nedeľa ráno, skoro všetci študenti boli v klubovniach, Chrabromilčania v jednej veži, Bystrohlavčania v druhej, Slizolinčania v žalároch a Bifľomorčania na prízemí pri kuchyniach. Tu a tam niekto šiel do knižnice alebo po nejakej chodbe… zopár ľudí bolo vonku, iba na chodbe na siedmom poschodí sa pohyboval Gregory Goyle. Po núdzovej miestnosti nebolo ani stopy, ale s tým si Harry nerobil starosti. Ak Goyle stojí na stráži, miestnosť je otvorená, či o tom mapa vie, alebo nie. Preto sa rozbehol hore schodmi a spomalil až za rohom ústiacim do chodby. Tu sa začal veľmi pomaly zakrádať k tomu istému malému dievčaťu s ťažkými mosadznými váhami, ktorému Hermiona tak láskavo pomohla pred dvoma týždňami. Počkal, kým sa dostal celkom za ňu, sklonil sa a zašepkal: „Ahoj… peknučká.“

Goyle zdesene zvreskol, vyhodil váhy do vzduchu a upaľoval preč. Zmizol z dohľadu dávno predtým, než na chodbe doznela ozvena rozbíjajúcich sa váh. Harry sa so smiechom otočil k prázdnej stene, za ktorou teraz určite stál nehybný Draco Malfoy, a vedel, že vonku je niekto nevítaný, a neodvažoval sa vyjsť. Harry mal príjemný pocit moci a usiloval sa rozpomenúť, aké slová ešte nevyskúšal.

Nádej ho však onedlho opustila. Ani o pol hodiny, keď už všetkými možnými spôsobmi požiadal, že chce vidieť, čo Malfoy robí, sa nijaké dvere v stene neukázali. Harry bol neuveriteľne sklamaný. Malfoy stál možno pol metra od neho, no on stále nemal ani potuchy, čo tam robí. Harry načisto stratil trpezlivosť, rozbehol sa k stene a kopol do nej.

„AU!“

Zdalo sa mu, že si zlomil palec na nohe, držal sa zaň, skackal na jednej nohe a neviditeľný plášť mu skĺzol.

„Harry?“

Otočil sa na jednej nohe, stratil rovnováhu a spadol – na jeho prekvapenie k nemu kráčala Tonksová, akoby sa po tejto chodbe prechádzala často.

„Čo tu robíš?“ spýtal sa jej vstávajúc. Prečo ho vždy musí vidieť rozpľašteného na zemi?

„Prišla som za Dumbledorom,“ odvetila Tonksová.