Harry Potter a Polovičný princ

Harry si pomyslel, že vyzerá strašne, je chudšia ako zvyčajne a vlasy myšacej farby jej ochabnuto visia.

„Ale jeho pracovňa nie je tu,“ čudoval sa Harry, „je na druhej strane hradu, za kamennou obludou…“

„Viem,“ prikývla Tonksová. „Aj tak tu nie je. Zrejme zase odišiel.“

„Vážne?“ Harry opatrne položil udretú nohu na zem. „Hej, ty asi nevieš, kam chodí, však?“

„Nie,“ povedala Tonksová.

„Prečo si chcela ísť za ním?“

„Len tak,“ vravela Tonksová a zrejme podvedome si poťahovala rukáv. „Len som si myslela, že by mal vedieť, čo sa deje… počula som všeličo… ľudia trpia…“

„Áno, viem, všetko to bolo v novinách,“ povedal Harry. „Ten malý chlapec, čo sa pokúsil zabiť…“

„Prorok je často neaktuálny,“ vyhlásila Tonksová, ktorá ho zrejme nepočúvala. „Nedostal si v poslednom čase nejaký list od nikoho z rádu?“

„Už mi nikto z rádu nepíše,“ krútil hlavou Harry, „odkedy Sirius…“

Videl, že jej oči sa naplnili slzami.

„Prepáč,“ zamrmlal rozpačito. „Ja… vieš, aj mne veľmi chýba…“

„Čo?“ mdlo sa spýtala Tonksová, ako keby ho nepočula. „Tak… ešte sa uvidíme, Harry…“

Odrazu sa otočila a vracala sa po chodbe naspäť a Harry hľadel za ňou. Po chvíli si znova obliekol neviditeľný plášť a znova sa usiloval dostať do núdzovej miestnosti, ale robil to bez nadšenia. Napokon pocit prázdnoty v žalúdku a vedomie, že onedlho sa Ron s Hermionou vrátia na obed, ho donútili vzdať sa ďalších pokusov, nechať chodbu Malfoyovi a dúfať, že sa nasledujúcich pár hodín neodváži vyjsť.

Rona s Hermionou našiel vo Veľkej sieni už na polceste ku stolu.

„Urobil som to… no, viac-menej!“ nadšene sa zveroval Ron Harrymu, keď ho zbadal. „Mal som sa premiestniť pred čajovňu madam Puddifootovej, ale trochu som to prestrelil a skončil som pred Scriptusovým obchodom, ale aspoňže som sa pohol!“

„To je dobre,“ pochválil ho Harry. „A ty ako, Hermiona?“

„Och, ona bola perfektná, to je jasné,“ hlásil Ron prv, než stihla odpovedať. „Perfektné sústredenie, snívanie a spletame, či čo to, doparoma, má byť – všetci sme potom išli ešte na jeden pohárik k Trom metlám a mal si počuť Twycrossa, ako sa nad ňou rozplýval – prekvapilo by ma, keby ju najbližšie nepožiadal o ruku…“

„A ty čo?“ spýtala sa Hermiona, ignorujúc Rona. „Celý čas si trčal pri núdzovej miestnosti?“

„Áno,“ priznal Harry. „A hádaj, na koho som tam natrafil? Na Tonksovú!“

„Na Tonksovú?“ prekvapene opakovali Ron s Hermionou naraz.

„Áno, povedala, že prišla navštíviť Dumbledora…“

„Ak chceš počuť môj názor,“ vyhlásil Ron, keď im Harry zopakoval rozhovor s Tonksovou, „myslím, že sa trochu scvokla. Po tých udalostiach na ministerstve stráca nervy.“

„Je to trochu čudné,“ krútila hlavou Hermiona, ktorá sa z nejakých dôvodov tvárila znepokojene. „Mala by strážiť školu, tak prečo odrazu opustila svoje miesto a šla za Dumbledorom, keď tu ani nie je?“

„Niečo mi zišlo na um,“ váhavo vravel Harry. Pripadalo mu čudné vysloviť to nahlas. Toto bolo skôr Hermionino územie než jeho. „Nemyslíte si, že mohla byť… no, viete… zaľúbená do Siriusa?“

Hermiona hľadela naňho.

„Čo ti to, prepána, napadlo?“

„Neviem,“ pokrčil plecami Harry, „ale to, ako sa skoro rozplakala, keď som spomenul jeho meno… a jej Patronus je veľký štvornohý tvor… rozmýšľal som, či sa nezmenil na… no naňho…“

„Je taká možnosť,“ pripúšťala váhavo Hermiona. „No aj tak nechápem, prečo pribehla do hradu za Dumbledorom, ak naozaj prišla preto…“

„A sme pri tom, čo som hovoril, nie?“ poznamenal Ron, ktorý si pchal do úst zemiakovú kašu. „Je čudná. Stratila nervy. Ženy,“ zasvätene žmurkol na Harryho. „Ľahko ich hocičo rozruší.“

„No aj tak pochybujem,“ prebrala sa zo zamyslenia Hermiona, „že by si našiel nejakú ženu, ktorá by sa polhodinu zlostila preto, že sa madam Rosmerta nezasmiala na jej vtipe o strige, liečiteľovi a mimbulus mimbletonii.“

Ron sa zamračil.

22

Po Pohrebe

Nad vežičkami hradu sa začali ukazovať kúsky modrej oblohy, ale tieto príznaky blížiaceho sa leta nezlepšili Harryho náladu. Nevychádzali mu ani pokusy zistiť, čo robí Malfoy, ani snaha nadviazať rozhovor so Slughornom, ktorý by vyústil k odovzdaniu spomienky, očividne potláčanej celé desaťročia.

„Naposledy ti hovorím, zabudni na Malfoya,“ rozhodne dohovárala Harrymu Hermiona.

Sedeli po obede aj s Ronom v slnečnom kúte na dvore. Hermiona a Ron držali v rukách letáčiky Ministerstva mágie Bežné chyby pri premiestňovaní a ako sa im vyhnúť, lebo popoludní mali robiť skúšky, no celkove ich tie letáky vôbec neupokojili, ani im nezlepšili náladu. Zrazu sa Ron strhol a usiloval sa skryť za Hermionu, lebo spoza rohu vyšlo nejaké dievča.

„To nie je Lavender,“ otrávene poznamenala Hermiona.

„Och, dobre,“ vydýchol si Ron.

„Harry Potter?“ spýtalo sa dievča. „Požiadali ma, aby som ti odovzdala toto.“

„Ďakujem…“

S obavami prebral malý zvitok pergamenu. Len čo dievča odišlo, povedal: „Určite mi Dumbledore oznamuje, že kým nezískam spomienku, nebudú spoločné hodiny!“