Harry Potter a Polovičný princ

„Skrátka, chráni ťa tvoja schopnosť milovať!“ nahlas povedal Dumbledore. „Jediná ochrana, ktorá možno pôsobí proti zvodom moci, akú má Voldemort! Napriek všetkým pokušeniam si odolal, napriek všetkému utrpeniu zostáva tvoje srdce čisté, rovnako čisté, ako keď si mal jedenásť a hľadel si do zrkadla, ktoré zobrazilo tvoju najväčšiu túžbu, a ono ti ukázalo iba spôsob, ako zmariť Voldemortove plány, a nie nesmrteľnosť alebo bohatstvo. Harry, vieš ty vôbec, ako málo čarodejníkov by v tom zrkadle zahliadlo to, čo si videl ty? Voldemort mal vtedy pochopiť, s čím má do činenia, ale nevidel to!

No teraz to vie. Presťahoval si sa do Voldemortovej mysle bez toho, aby sa tým tvoja poškodila, ale on ťa nemôže posadnúť bez toho, aby netrpel smrteľnými mukami, ako to zistil na ministerstve. Myslím, že on nerozumie prečo, Harry. Tak sa ponáhľal zmrzačiť svoju dušu, že sa ani nenamáhal pochopiť neporovnateľnú silu duše nepoškvrnenej a celistvej.“

„Ale, pán profesor,“ namietol Harry a úporne sa usiloval, aby to nevyzeralo, že sa s ním chce hádať, „stále to speje k jedinému, nie? Musím sa ho pokúsiť usmrtiť, inak…?“

„Či musíš?“ odvetil Dumbledore. „Samozrejme, že musíš! Ale nie pre to proroctvo. Preto, lebo ty sám by si nemal pokoja, kým by si to neskúsil! Obaja to vieme! Predstav si, prosím ťa, iba na chvíľu, že si to proroctvo nikdy nepočul. Aký by si mal pocit z Voldemorta? Rozmýšľaj.“

Harry sledoval Dumbledora, ako sa pred ním sem a tam prechádza, a rozmýšľal. Myslel na svoju matku, na otca a Siriusa. Myslel na Cedrica Diggoryho. Myslel na všetky hrozné činy lorda Voldemorta. Akoby mu v hrudi vzbĺkol plameň a spaľoval mu hrdlo.

„Chcel by som ho zlikvidovať,“ povedal potichu. „Chcel by som to urobiť.“

„Samozrejme!“ zvolal Dumbledore. „Vidíš, proroctvo neznamená, že niečo musíš urobiť! No proroctvo spôsobilo, že lord Voldemort ťa označil za seberovného… inými slovami, ty si slobodný a môžeš si zvoliť svoju cestu, celkom slobodne môžeš proroctvo odmietnuť! No Voldemort stále prikladá proroctvu veľký význam. Neprestane sliediť po tebe… a tak je vlastne celkom isté, že…“

„Že nakoniec jeden z nás toho druhého zabije,“ konštatoval Harry. „Áno.“

Konečne pochopil, čo sa mu Dumbledore usiloval povedať. Pomyslel si, že je v tom asi taký rozdiel, ako keď človeka zavlečú do arény, aby bojoval na život a na smrť, a keď do arény vojde z vlastnej vôle s hlavou vysoko vztýčenou. Niekto by možno povedal, že je jedno, čo si z tých dvoch možností vyberie, ale Dumbledore vedel, a vedel to aj on – zrazu pocítil príval hrdosti, lebo to vedeli aj jeho rodičia – že je to najdôležitejší rozdiel na svete.

24

Sectumsempra

Vyčerpaný, ale naplnený radosťou z nočnej práce, Harry Ronovi a Hermione všetko porozprával ráno na hodine čarovania (no najprv všetkých naokolo zaklial muffliatom). Uspokojovalo ho, ako na oboch zaúčinkoval spôsob, akým vypáčil tú spomienku zo Slughorna, a patrične žasli nad tým, čo im povedal o Voldemortových horcruxoch, i nad Dumbledorovým sľubom, že Harryho vezme so sebou, keď nájde ďalší.

„Pána!“ zvolal Ron, len čo skončil, pričom ledabolo mával prútikom smerom k stropu a nevenoval ani najmenšiu pozornosť tomu, čo robí. „Takže naozaj pôjdeš s Dumbledorom… a pokúsite sa zničiť… no toto!“

„Ron, ty si vyčaroval sneženie,“ trpezlivo ho upozornila Hermiona, chytila ho za zápästie a odklonila jeho prútik od stropu, z ktorého začali padať veľké biele vločky. Harry si všimol, že od susedného stola Lavender Brownová zagánila na Hermionu veľmi červenými očami a Hermiona Ronovu ruku ihneď pustila.

„Ó, áno,“ Ron si prekvapene pozrel na plecia. „Prepáčte… vyzerá to, akoby sme všetci mali obrovské lupiny.“

Oprášil falošný sneh Hermione z pleca. Lavender sa rozplakala. Ron sa tváril nesmierne previnilo a otočil sa k nej chrbtom.

„Rozišli sme sa,“ naznačil Harrymu kútikom úst. „Včera večer. Videla ma vychádzať zo spálni s Hermionou. Teba nevidela, tak si myslela, že sme tam boli iba my dvaja.“

„Ale netrápi ťa, že sa to už skončilo, však?“ spýtal sa Harry.

„Nie,“ priznal Ron. „Bolo to dosť zlé, keď kričala, ale aspoň som to nemusel skončiť.“

„Zbabelec,“ vyhlásila Hermiona, hoci sa tvárila pobavene. „Na ľúbostné vzťahy to bol veru zlý večer. Aj Ginny s Deanom sa rozišli, Harry.“

Harrymu sa pritom zdalo, že sa v jej očiach mihol chápavý pohľad, no nemohla predsa vedieť, že všetko v jeho vnútri odrazu radostne tancuje. Usiloval sa zachovať pokojnú tvár a podľa možnosti ľahostajný tón a spýtal sa: „A to ako?“

„Och, taká hlúposť… vyčitala mu, že jej stále pomáha pri preliezaní cez portrétovú dieru, ako keby cez ňu nevedela prejsť sama… že jej to ide na nervy… ale už dávno to medzi nimi trochu škrípalo.“

Harry pozrel na Deana na druhý koniec triedy. Rozhodne vyzeral nešťastne.

„Lenže tým sa ocitáš v ťažkej situácii, nie?“ namietla Hermiona.

„Ako to myslíš?“ rýchlo sa spýtal Harry.

„Metlobalové družstvo,“ pripomenula mu. „Ak sa Ginny a Dean spolu nerozprávajú…“

„Och… no áno,“ prikývol Harry.