Harry Potter a Polovičný princ

Ron stál hore na schodoch a užasnuto zízal na Harryho.

„Potrebujem tvoju knihu,“ dychčal Harry. „Tvoju knihu elixírov. Rýchlo… daj mi ju…“

„Ale čo s Polovičným Princom?“

„Vysvetlím ti to neskôr!“

Ron vytiahol z tašky svoju Prípravu elixírov pre pokročilých a podal mu ju; Harry bežal ďalej do klubovne, tam si vzal školskú tašku, nevšímajúc si pobavené pohľady niekoľkých študentov, ktorí sa už naobedovali, vrhol sa cez portrétovú dieru naspäť a uháňal po chodbe na siedmom poschodí.

Pred gobelínom s tancujúcimi trollmi prudko zastal, zavrel oči a začal sa prechádzať.

Potrebujem miesto, kde by som skryl knihu… Potrebujem miesto, kde by som skryl knihu… Potrebujem miesto, kde by som skryl knihu…

Tri razy prešiel popred prázdnu stenu, otvoril oči a konečne tam boli: dvere do núdzovej miestnosti. Harry ich prudko otvoril, vbehol dnu a zabuchol za sebou.

Zhíkol. Napriek tomu, ako sa ponáhľal, napriek panike, strachu z toho, čo ho čaká v záchodoch, sa nemohol ubrániť nesmiernemu úžasu nad tým, na čo hľadel. Stál v miestnosti veľkej ako rozľahlá katedrála a vysoké okná vrhali pásy svetla akoby na mesto s týčiacimi sa múrmi, no Harry videl, že tie múry sú postavené z predmetov, ktoré tu museli skrývať celé generácie obyvateľov Rokfortu. Boli tam uličky a cesty lemované vratkými kopami polámaného a zničeného nábytku, poodkladaného možno preto, aby niekto zahladil stopy po nevydarenej mágii, alebo ktoré sem skryli domáci škriatkovia hrdí na svoj hrad. Boli tam tisíce a tisíce kníh, nepochybne zakázaných, pokreslených alebo ukradnutých. Boli tam okrídlené katapulty a ozubené lietajúce taniere, niektoré ešte natoľko čulé, že sa ledabolo vznášali nad horami ostatných zakázaných predmetov, ležali tam rozbité fľašky so zrazenými elixírmi, klobúky, šperky, plášte, čosi, čo vyzeralo ako škrupina dračieho vajca, zazátkované fľaše s obsahom, ktorý sa stále zlovestne mihotal, niekoľko hrdzavejúcich mečov a ťažká zakrvavená sekera.

Harry sa ponáhľal do jednej z mnohých uličiek medzi skrytými pokladmi. Zabočil doprava popri obrovskom vypchatom trollovi, kúsok pobehol a pri skrinke zmiznutia, v ktorej sa vlani stratil Montague, zabočil doľava a napokon zastal vedľa veľkej skrine, do ktorej asi niekto hodil kyselinu, lebo na jej povrchu sa vytvorili bublinky. Otvoril jedno krídlo vŕzgajúcich dvierok –skriňu kedysi už niekto použil ako úkryt pre nejakého tvora v klietke, ktorý už dávno uhynul a zostala z neho kostra s piatimi nohami. Strčil knihu Polovičného Princa pod klietku a zabuchol dvierka. Na chvíľu zastal, srdce mu strašidelne búšilo, a obzeral sa okolo seba na ten neporiadok… Nájde toto miesto medzi všetkými tými haraburdami? Z neďalekej debny schmatol poškodenú bustu škaredého starého čarodejníka a postavil ju na skriňu, kam pred chvíľkou ukryl knihu, položil buste na hlavu zaprášenú parochňu a zájdený diadém, aby bola nápadnejšia, a potom bežal čo najrýchlejšie naspäť cez uličky pomedzi haraburdy k východu a von na chodbu, zabuchol za sebou dvere a tie sa okamžite zmenili na kamennú stenu.

Upaľoval rovno k záchodom o poschodie nižšie a cestou si strčil do tašky Ronovu Prípravu elixírov pre pokročilých. O chvíľu už stál pred Snapom, ktorý bez slova natiahol ruku. Harry mu podal školskú tašku. Dychčal, až ho pichalo v hrudi, a čakal.

Snape jednu po druhej vyťahoval Harryho knihy a kontroloval ich. Napokon zostala iba kniha elixírov, ktorú si prezrel veľmi pozorne a potom povedal:

„Toto je váš výtlačok Prípravy elixírov pre pokročilých, však, Potter?“

„Áno,“ odpovedal zadychčaný Harry.

„Ste si tým celkom istý, však, Potter?“

„Áno,“ trval na svojom Harry trochu vzdorovito.

„Toto je výtlačok Prípravy elixírov pre pokročilých, ktorý ste kúpili u Flourisha a Blottsa?“

„Áno,“ rozhodne tvrdil Harry.

„Tak prečo je na ňom na vnútornej obálke meno Roonil Wazlib?“ spýtal sa Snape.

Harryho srdce vynechalo jeden úder.

„To je moja prezývka,“ odvetil.

„Vaša prezývka,“ zopakoval Snape.

„Áno… tak ma volajú priatelia,“ potvrdil Harry.

„Ja viem, čo je prezývka,“ poznamenal Snape. Jeho chladné čierne oči sa znova zavrtávali do Harryho očí, no ten sa usiloval vyhnúť sa tomu pohľadu. Zatvor svoju myseľ… zatvor svoju myseľ… Lenže nikdy sa nenaučil robiť to poriadne.

„Viete, čo si myslím, Potter?“ Snape takmer šepkal. „Myslím, že ste klamár a podvodník a že si zasluhujete zostať u mňa po škole každú sobotu až do konca školského roka. Čo si myslíte, Potter?“

„Ja… nesúhlasím, pane,“ odporoval Harry, stále odmietajúc pozrieť do Snapových očí.

„No, uvidíme, aký budete mať pocit po vykonaní trestu,“ vravel Snape. „V sobotu ráno o desiatej v mojej pracovni, Potter.“

„Ale, pane…“ Harry sa zatváril zúfalo. „Je metlobal… posledný zápas…“

„O desiatej,“ zašepkal Snape s úsmevom, ktorý odhalil jeho žlté zuby. „Úbohý Chrabromil, obávam sa, že tento rok to bude štvrté miesto…“

A bez ďalších slov odišiel zo záchodov. Harry hľadel do puknutého zrkadla a bolo mu určite horšie než Ronovi za celý život.

„Nepoviem, že som ti to hovorila,“ zareagovala asi o hodinu v klubovni Hermiona.