Harry Potter a Polovičný princ

„Nechaj to, Hermiona,“ hneval sa Ron.

Harry vôbec nešiel na obed, celkom stratil chuť do jedla. Práve dorozprával Ronovi, Hermione a Ginny, čo sa stalo, hoci to ani nebolo veľmi potrebné. Správa sa rozšírila rýchlosťou blesku: Umrnčaná Myrtla sa zrejme zjavila na každom záchode v budove a všetkým to vyrozprávala. Pansy Parkinsonová už navštívila Malfoya v nemocničnom krídle a kade chodila, tade Harryho ohovárala. Snape učiteľom detailne vyrozprával, čo sa stalo: Harryho už odvolali z klubovne a musel pretrpieť pätnásť veľmi nepríjemných minút na koberci u profesorky McGonagallovej, ktorá mu povedala, že má šťastie, lebo za takýto čin sa zo školy vylučuje, a horlivo podporila Snapov trest.

„Hovorila som ti, že s tým Princom niečo nie je v poriadku,“ Hermiona sa očividne nemohla udržať. „A mala som pravdu, nie?“

„Nie, myslím, že nemala,“ tvrdohlavo tvrdil Harry.

Prežíval ťažké chvíle aj bez Hermioniných poúčaní. Výraz na tvárach členov chrabromilského družstva, keď im povedal, že v sobotu nebude môcť hrať, bol zo všetkých trestov najhorší. Cítil na sebe Ginnin pohľad, ale neopätoval ho. Nechcel v jej očiach vidieť sklamanie alebo hnev. Povedal jej len, že v sobotu hrá ako stíhačka a že Dean sa vráti do družstva a nastúpi na jej poste triafačky. Možno keby vyhrali, Dean s Ginny sa na oslave po zápase od radosti pomeria… Tá myšlienka sa zabodla do Harryho ako ľadový nôž.

„Harry, ako sa ešte môžeš zastávať tej knihy, keď to zaklínadlo…“

„Prestaneš už konečne omieľať o tej knihe?“ zahriakol ju Harry. „Princ to iba opísal. Predsa nikomu neradi, ani neprikazuje, aby to zaklínadlo použil! Podľa všetkého si zaznamenal niečo, čo bolo použité proti nemu!“

„To je neuveriteľné!“ namietala Hermiona. „Ty skutočne obhajuješ…“

„Neobhajujem to, čo som urobil!“ rýchlo jej skočil do reči Harry. „Ľutujem, že som to urobil, a nielen preto, že budem teraz asi desať sobôt po škole. Vieš, že by som takú kliatbu nepoužil ani len na Malfoya, ale nemôžeš z toho obviňovať Princa. On predsa nenapísal: Toto vyskúšaj, je to naozaj dobré! – robil si iba poznámky pre seba, nie? Pre nikoho iného…“

„Chceš mi povedať, že sa vrátiš…?“ začala Hermiona.

„Po tú knihu? Áno, vrátim,“ dôrazne povedal Harry. „Počuj, bez Princa by som nikdy nebol vyhral felix felicis, nevedel by som, ako zachrániť Rona pred otravou, nikdy by…“

„… si nezískal vynikajúcu povesť z elixírov, ktorú si nezaslúžiš,“ nepríjemne pripomenula Hermiona.

„Daj už s tým pokoj, Hermiona!“ okríkla ju Ginny a Harry bol taký prekvapený a vďačný, že pozrel na ňu. „Zdá sa, že Malfoy chcel použiť Neodpustiteľnú kliatbu, mala by si byť rada, že Harry mal v zálohe niečo dobré!“

„Pravdaže som rada, že Harryho nezasiahla tá kliatba!“ bránila sa Hermiona, očividne dotknutá, „ale nemôžeš nazvať sectumsempra dobrým zaklínadlom, Ginny. Pozri, ako dopadol! A myslela by som aj na to, aké teraz máte šance v zápase…“

„Och, nezačni sa tváriť, akože rozumieš metlobalu,“ odsekla jej Ginny, „iba by si sa strápnila!“

Harry s Ronom iba vyvaľovali oči: Hermiona a Ginny, ktoré vždy spolu vychádzali veľmi dobre, teraz sedeli oproti sebe s prekríženými rukami a mračili sa. Ron nervózne pozrel na Harryho, potom schmatol prvú knihu a skryl sa za ňu. Harry vedel, že si to nezaslúži, ale odrazu cítil neuveriteľnú radosť, hoci nikto už za celý večer nepovedal nič.

Jeho dobrá nálada však trvala iba krátko. Na druhý deň musel znášať posmešky Slizolinčanov, nehovoriac o značnom hneve vlastných Chrabromilčanov, nešťastných, že ich kapitán sa dal vylúčiť z posledného zápasu sezóny. Bez ohľadu na to, čo hovoril Hermione, v sobotu ráno by bol rád vymenil celý felix felicis na svete za to, aby mohol kráčať k metlobalovému štadiónu s Ronom, Ginny a ostatnými. Bolo skoro neznesiteľné otočiť sa na opačnú stranu ako zástupy študentov valiace sa na slnko s rozetami a klobúkmi v príslušných farbách, mávajúce transparentmi a šálmi, a zostupovať po kamenných schodoch do žalárov a kráčať, až vzdialené zvuky davov zaniknú, s vedomím, že nebude počuť komentár, povzbudzovanie ani sklamanie.

„Á, Potter,“ privítal ho Snape, keď Harry po zaklopaní vošiel do nepríjemne známej pracovne, ktorú Snape nevymenil napriek tomu, že teraz učil o niekoľko poschodí vyššie. Bola rovnako matne osvetlená a v nádobách s farebnými nálevmi sa všade okolo stien vznášali tie isté slizké mŕtve predmety. Na stole, za ktorým mal očividne sedieť Harry, ležala zlovestná kopa škatúľ omotaných pavučinou. Vyžarovala z nich aura nudnej, ťažkej a nezmyselnej práce.

„Pán Filch hľadal niekoho, kto by dal do poriadku tieto staré záznamy,“ potichu povedal Snape. „Sú to záznamy o iných hriešnikoch na Rokforte a ich tresty. Tam, kde atrament vybledol alebo kartičky poškodili myši, prepíšete zločiny a tresty nanovo, a keď ich zoradíte podľa abecedy, vrátite ich do škatúľ. A nebudete si pomáhať mágiou.“

„Dobre, pán profesor,“ povedal Harry a do toho oslovenia vložil toľko pohŕdania, koľko len vedel.