Harry Potter a Polovičný princ

„Áno, som,“ hundral si popod nos Ron. „Len aby ste sa nezačali oblizovať na verejnosti…“

„Ty odporný pokrytec! A čo ty a Lavender? Vrhali ste sa na seba po celej škole!“ pripomenula mu Ginny.

No keď prišiel jún, ani si veľmi nevyskúšali Ronovu toleranciu, lebo Harry a Ginny mohli spolu tráviť čoraz menej času. Blížili sa Ginnine VČÚ a do noci sa musela učiť. Y jeden taký večer, keď sa utiahla do knižnice a Harry sedel v klubovni pri okne a mal dokončovať domácu úlohu z herbológie, no v skutočnosti si v duchu znova premietal šťastné chvíle, ktoré cez obed strávil s Ginny pri jazere, si Hermiona sadla medzi neho a Rona s nepríjemne cieľavedomým výrazom v očiach.

„Chcem sa s tebou rozprávať, Harry.“

„O čom?“ podozrievavo sa spýtal Harry. Iba predchádzajúci deň mu Hermiona vyčítala, že odpútava Ginny od učenia, keď sa musí pripravovať na skúšky.

„O takzvanom Polovičnom Princovi.“

„Och, už zase?“ zastonal. „Nemohla by si s tým, prosím ťa, prestať?“

Neodvážil sa vrátiť do núdzovej miestnosti po knihu a podľa toho aj utrpel jeho výkon na elixíroch (hoci Slughorn, ktorý mu Ginny schvaľoval, to s humorom pripisoval Harryho zaľú-benosti). No Harry si bol istý, že Snape sa určite nevzdal nádeje a striehne na vhodný okamih, kedy dostane do rúk Princovu knihu, preto sa rozhodol nechať ju tam.

„Nenechám to tak,“ rozhodne vyhlásila Hermiona. „Pokúšala som sa zistiť, kto by mohol mať takého koníčka a vymýšľať zaklínadlá čiernej mágie…“

„On to nemal ako koníčka…“

„On, on… kto hovorí, že je to on?“

„Veď už sme to preberali,“ nahnevane ju odbil Harry. „Princ, Hermiona, Princ!“

„Správne!“ Hermione na lícach vyskočili červené fľaky. Vytiahla z vrecka veľmi starý výtlačok novín a plesla ho na stôl pred Harryho. „Pozri na to! Pozri na ten obrázok!“

Harry zobral rozpadávajúci sa kúsok papiera a hľadel na vekom ožltnutú pohybujúcu sa fotografiu. Ron sa naklonil k nemu, aby sa pozrel tiež. Na obrázku bolo chudé, asi pätnásťročné dievča. Nebola pekná, vyzerala zároveň nahnevane a mrzuto, mala hrubé obočie a dlhú bledú tvár. Pod fotografiou bolo napísané: Eileen Princová, kapitánka rokfortského pľuvadlíkového družstva.

„No a?“ spýtal sa Harry a preletel krátku správu, ku ktorej obrázok patril. Bol to dosť nudný článok o medziškolskej súťaži.

„Volala sa Eileen Princová, Harry. Princová.“

Pozreli na seba a Harry si uvedomil, čo mu tým chce Hermiona povedať. Rozosmial sa.

„V žiadnom prípade.“

„Čo?“

„Ty si myslíš, že ona bola Polovičný Princ…? Ale no tak.“

„A prečo nie? Harry, v čarodejníckom svete nie sú nijakí skutoční princovia! Je to buď prezývka, alebo vymyslený titul, ktorý si niekto vybral, alebo by to mohlo byť jeho skutočné meno, nie? Počúvaj! Ak, povedzme, bol jej otec čarodejník s priezviskom Princ, a jej matka bola mukel, tým by vlastne bola napoly Princ!“

„Áno, veľmi vynachádzavé, Hermiona…“

„Ale bolo by to tak! Možno bola hrdá na to, že je spolovice Princ.“

„Počuj, Hermiona, hovorím ti, že to nie je dievča. Jednoducho to viem.“

„V skutočnosti si nemyslíš, že by dievča na také niečo mohlo byť dosť múdre,“ nahnevane povedala Hermiona.

„Ako by som si mohol po piatich rokoch strávených vedľa teba myslieť, že dievčatá nie sú múdre?“ spýtal sa Harry, ktorého to podpichlo. „Tu ide o spôsob, akým píše. Ja jednoducho viem, že Princ bol chalan, rozoznám to. S tým nemá nijaké dievča nič spoločné. Kde si to vlastne vzala?“

„V knižnici,“ odpovedala Hermiona, ako sa dalo čakať. „Je tam celá zbierka starých Prorokov. Tak si o tej Eileen zistím viac, ak budem môcť.“

„Nech sa ti páči,“ podráždene jej dovolil Harry.

„A budem hľadať! V prvom rade sa pozriem do starých záznamov, kto dostal ceny z elixírov,“ vyhlásila pri portrétovej diere.

Harry sa chvíľu za ňou mračil, a potom ďalej pozeral na tmavnúcu oblohu.

„Stále nemôže stráviť, že si ju na elixíroch prekonal,“ skonštatoval Ron a vrátil sa k Tisícu zázračných bylín a húb.

„Ty si, dúfam, nemyslíš, že som blázon, keď chcem tú knihu naspäť?“

„Samozrejme, že nie,“ hneď ho ubezpečil Ron. „Ten Princ bol génius. Mimochodom… bez toho jeho tipu s bezoárom…“ veľavýznamne si prešiel prstom po krku, „by si sa teraz so mnou o tom nebavil, nie? Nehovorím, že to zaklínadlo, čo si použil na Malfoya, bolo úžasné…“

„Ani ja…“ rýchlo súhlasil Harry.

„Ale všetko sa mu zahojilo, však? Rýchlo bol zase na nohách.“

„Áno,“ prikývol Harry. Bola to pravda, hoci aj tak ho trochu hrýzlo svedomie. „Vďaka Snapovi…“

„Aj túto sobotu musíš byť u Snapa po škole?“ pokračoval Ron.

„Áno, aj ďalšiu, aj tú potom,“ vzdychol si Harry. „A naznačuje, že ak všetky škatule nedokončím do konca školského roka, budeme pokračovať aj na budúci rok.“

Tento trest ho hneval zvlášť preto, že mu ukrajoval už z aj tak krátkeho času, ktorý mohol tráviť s Ginny. Vlastne aj rozmýšľal, či to Snape nevie, lebo ho držal u seba čoraz dlhšie a pritom vždy len tak mimochodom poznamenal, že prichádza o pekné počasie a všetky možnosti, ktoré sa mu ponúkajú.

Harryho z trpkých myšlienok prebral Jimmy Peakes, ktorý sa zjavil vedľa neho so zvitkom pergamenu.