Harry Potter a Polovičný princ

„Ďakujem, Jimmy… hej, to je od Dumbledora!“ vzrušene zvolal Harry, rozvinul pergamen a preletel ho. „Chce, aby som čo najrýchlejšie prišiel do jeho pracovne!“

Pozreli s Ronom na seba.

„Doparoma,“ šepkal Ron. „Myslíš… že našiel…?“

„Radšej to pôjdem zistiť, nie?“ vyskočil Harry.

Ponáhľal sa z klubovne a na siedmom poschodí bežal čo najrýchlejšie, no nestretol nikoho okrem Zloducha, ktorý letel oproti nemu a ako vždy doňho hádzal kúsky kriedy a nahlas sa rehotal, keď sa vyhol Harryho obrannému zaklínadlu. Len čo Zloduch zmizol, na chodbách bolo ticho, pretože do večierky zostávalo len pätnásť minút a väčšina študentov sa už vrátila do klubovni.

Vtedy Harry počul výkrik a treskot. Zastal a načúval.

„Ako sa opovažuješ… áááááá!“

Hluk prichádzal zo susednej chodby. Harry sa ta rozbehol s pripraveným prútikom, vybehol spoza rohu a uvidel profesorku Trelawneyovú ležať na zemi, hlavu mala zakrytú jedným z množstva svojich šálov a vedľa nej ležalo niekoľko fľašiek sherry a jedna bola rozbitá.

„Pani profesorka…“

Harry sa ponáhľal k nej, aby jej pomohol vstať. Niekoľko ligotavých korálikových náhrdelníkov sa jej zaplietlo do okuliarov. Nahlas začkala, uhladila si vlasy a opierajúc sa o Harryho ruku, vstala.

„Čo sa stalo, pani profesorka?“

„Len sa spytuj!“ odvetila škrekľavo. „Prechádzala som sa a dumala nad istými temnými znameniami, ktoré som náhodou zazrela…“

No Harry tomu veľmi nevenoval pozornosť. Práve si všimol, kde stoja – na pravej strane visel gobelín s tancujúcimi trollmi a naľavo sa tiahla hladká nepreniknuteľná kamenná stena, ktorá skrývala…

„Pani profesorka, pokúšali ste sa dostať do núdzovej miestnosti?“

„… znamenia, ktoré mi boli dané… Čo?“

Zrazu sa tvárila vyhýbavo.

„Do núdzovej miestnosti,“ opakoval Harry. „Pokúšali ste sa dostať tam?“

„Ja… nevedela som, že študenti o nej vedia…“

„Nie všetci,“ vravel Harry. „Ale čo sa stalo? Vykríkli ste… znelo to, akoby vám niekto ublížil…“

„Á… no…“ profesorka Trelawneyová si ovinula okolo seba šály, akoby sa chcela nimi chrániť, a hľadela naňho obrovskými zväčšenými očami. „Chcela som do tej miestnosti… no… odložiť isté… osobné veci…“ A hundrala niečo o nepríjemných obvineniach.

„Jasne,“ prikývol Harry a pozrel na fľašky sherry. „Ale nemohli ste sa dostať dnu a skryť ich?“

Zdalo sa mu to veľmi čudné, veď jemu sa miestnosť otvorila, keď chcel skryť knihu Polovičného Princa.

„Dostala som sa dnu,“ odpovedala profesorka Trelawneyová a mračila sa na stenu. „Ale niekto tam už bol.“

„Niekto tam bol? Kto?“ spytoval sa Harry. „Kto tam bol?“

„Netuším,“ mykla plecami profesorka Trelawneyová a bolo vidieť, že ju trochu zarazila naliehavosť v Harryho tóne. „Vošla som do miestnosti a počula som nejaký hlas, čo sa mi za celé tie roky skrývania… teda vlastne používania tejto miestnosti, nestalo.“

„Hlas? A čo hovoril?“

„Ja neviem, čo hovoril,“ vravela. „On… výskal.“

„Výskal?“

„Radostne,“ dodala a prikyvovala.

Harry hľadel na ňu.

„Bol mužský alebo ženský?“

„Odhadovala by som, že mužský.“

„A znel šťastne?“

„Veľmi šťastne,“ povýšenecky zdôraznila profesorka.

„Ako keby niečo oslavoval?“

„Rozhodne.“

„A potom…?“

„A potom som zvolala: Kto je tam?“

„Nemohli ste to zistiť bez pýtania?“ spýtal sa Harry trochu sklamane.

„Vnútorné oko,“ dôstojne vyhlásila profesorka Trelawneyová a naprávala si šály a rady ligotavých korálikov, „sa upieralo na veci mimo všednej ríše výskajúcich hlasov.“

„Jasne,“ rýchlo prikývol Harry. O vnútornom oku profesorky Trelawneyovej sa už napočúval dosť. „A povedal ten hlas, kto je tam?“

„Nie, nepovedal. Všetko sčernelo a vzápätí ma niekto vyhodil z núdzovej miestnosti hlavou napred!“

„A vy ste ho nevideli prichádzať?“ nezdržal sa Harry.

„Nie, nevidela som, ako hovorím, bola tma…“ zmĺkla a podozrievavo si ho premeriavala.

„Myslím, že by ste to mali povedať profesorovi Dumbledorovi,“ poradil jej Harry. „Mal by vedieť, že Malfoy oslavoval… totiž ten niekto, čo vás vyhodil z miestnosti.“

Na jeho prekvapenie sa pri jeho návrhu profesorka Trelawneyová vystrela a zatvárila sa naduto.

„Riaditeľ mi naznačil, že by bol radšej, keby som ho navštevovala menej,“ povedala chladne. „Nebudem svoju spoločnosť vnucovať niekomu, kto si to nevie oceniť. Ak sa Dumbledore rozhodol ignorovať varovania kariet…“

Jej kostnatá ruka sa odrazu zovrela okolo Harryho zápästia.

„Znova a znova, bez ohľadu na to, ako ich vyložím…“

A spod šálov dramaticky vytiahla karty.

„… veža zasiahnutá bleskom,“ zašepkala. „Katastrofa. Nebezpečenstvo. Je čoraz bližšie…“

„Jasne,“ opakoval Harry. „No ja si aj tak myslím, že by ste mali Dumbledorovi povedať o tom hlase a o tom, že všetko stmavlo a že vás vyhodili z miestnosti…“

„Myslíš?“ zdalo sa, že profesorka Trelawneyová chvíľu váha, ale Harry videl, že myšlienka znovu vyrozprávať to dobrodružstvo sa jej páči.

„Ja práve idem za ním,“ povedal Harry. „Mám sa s ním stretnúť. Môžeme ísť spolu.“

„Ó, tak v tom prípade dobre,“ usmiala sa. Sklonila sa, pozbierala fľašky sherry a bez okolkov ich hodila do veľkej modro-bielej vázy v neďalekom výklenku.