Harry Potter a Polovičný princ

„Veľmi dobre. Tak potom si želám, aby si išiel po neviditeľný plášť a o päť minút ma čakal vo vstupnej hale.“

Dumbledore sa otočil a pozrel do ohnivočerveného okna. Zo slnka už ostala iba rubínovočervená žiara na obzore. Harry rýchlo vyšiel z pracovne a zbehol točitými schodmi. Odrazu mal myseľ zvláštne jasnú. Vedel, čo urobí.

Ron a Hermiona sedeli spolu v klubovni. „Čo chce Dumbledore?“ spýtala sa Hermiona, len čo Harry vošiel. „Harry, je ti niečo?“ dodala starostlivo.

„Nič,“ stručne odpovedal Harry a prebehol popri nich. Letel hore schodmi do spálne, otvoril kufor a vytiahol Záškodnícku mapu a pár skrútených ponožiek. Potom letel dolu schodmi do klubovne, prudko zastal pri Ronovi a Hermione, ktorí tam sedeli ako omráčení.

„Nemám veľa času,“ dychčal. „Dumbledore si myslí, že som si išiel po neviditeľný plášť. Počúvajte…“

Rýchlo im porozprával, kam ide a prečo. Nezmĺkol ani na Hermionino zdesené híkanie či Ronove náhlivé otázky, k podrobnostiam sa neskôr dopracujú aj sami.

„… takže chápete, čo to znamená?“ rýchlo dokončil Harry. „Dumbledore tu dnes v noci nebude a Malfoy bude mať voľné pole na to, čo chystá. Nie, počúvajte ma!“ zasyčal nahnevane, keď Ron a Hermiona dávali najavo, že ho chcú prerušiť. „Viem, že to Malfoy oslavoval v núdzovej miestnosti. Tu máte…“ strčil Záškodnícku mapu Hermione do ruky. „Musíte ho sledovať a musíte sledovať aj Snapa. Využite každého z DA, koho zoženiete. Hermiona, tie kontaktné galeóny ešte budú fungovať? Dumbledore síce povedal, že škole zabezpečil ďalšiu ochranu, ale ak je do toho zapojený Snape, pozná tú ochranu a vie, ako sa jej vyhnúť, nebude však očakávať, že vy budete na stráži.“

„Harry…“ začala Hermiona a oči mala vyvalené od strachu.

„Nemám kedy sa hádať,“ úsečne ju prerušil Harry. „Vezmite si aj toto…“ strčil ponožky Ronovi do rúk.

„Ďakujem,“ poďakoval Ron. „Hm… a načo mi budú ponožky?“

„Budeš potrebovať to, čo je v nich zabalené. Je to felix felicis. Rozdeľte sa oň aj s Ginny. Pozdravujte ju odo mňa. Ja už radšej idem. Dumbledore čaká…“

„Nie!“ prudko odmietla Hermiona, keď Ron celý užasnutý vybalil fľaštičku so zlatistou tekutinou. „My to nechceme, ty si to vezmi, ktovie, čo ťa čaká!“

„Ja budem v poriadku, budem predsa s Dumbledorom,“ vravel Harry. „Chcem si byť istý, že sa vám nič nestane… nepozeraj sa tak, Hermiona, uvidíme sa neskôr…“

A už ho nebolo, ponáhľal sa cez portrétovú dieru do vstupnej haly.

Dumbledore čakal pri dubových vchodových dverách. Otočil sa, keď Harry zastal hore na schodoch, dychčal a v boku ho bolestivo bodalo.

„Prosím ťa, obleč si plášť.“ Dumbledore počkal, kým si ho Harry prehodí, a potom povedal: „Výborne. Tak ideme?“

Dumbledore hneď zišiel dolu kamennými schodmi a v nehybnom letnom vzduchu sa jeho plášť skoro ani nepohol. Harry sa ponáhľal za ním skrytý pod neviditeľným plášťom, stále zadýchaný a dosť spotený.

„Ale čo si ľudia pomyslia, keď vás uvidia odchádzať, pán profesor?“ spýtal sa Harry, mysliac na Malfoya a Snapa.

„Že odchádzam do Rokvillu na pohárik,“ ľahkovážne povedal Dumbledore. „Niekedy chodievam k Rosmerte alebo do Kančej hlavy… alebo sa tak tvárim. Je to dobré maskovanie skutočného cieľa.“

V hustnúcom súmraku šli po príjazdovej ceste. Vzduch voňal teplou trávou, vodou z jazera a dymom z Hagridovej chalupy. Bolo ťažké uveriť, že majú namierené za niečím nebezpečným alebo desivým.

„Pán profesor,“ oslovil ho Harry, keď sa im už na konci príjazdovej cesty črtala brána. „Budeme sa premiestňovať?“

„Áno,“ prikývol Dumbledore. „Predpokladám, že sa už vieš premiestňovať.“

„Áno, ale ešte nemám povolenie,“ priznal Harry.

Cítil, že najlepšia je úprimnosť, veď čo keby všetko pokazil tým, že sa zjaví sto míľ od miesta určenia?

„To nič,“ povedal Dumbledore. „Môžem ti znova pomôcť.“

Vyšli z brány na slabo osvetlenú cestu do Rokvillu. Tma rýchlo hustla a kým prišli na hlavnú ulicu, bola už noc. Z okien nad obchodmi blikotali svetlá. A keď sa blížili k Trom metlám, počuli chrapľavý krik.

„… a už sa nevracaj!“ kričala madam Rosmerta a vyhadzovala akéhosi špinavého čarodejníka. „Och, zdravím, Albus… tak neskoro vonku…“

„Dobrý večer, Rosmerta, dobrý večer… odpusť, idem do Kančej hlavy… neuraz sa, ale dnes večer si radšej vychutnám tichšiu atmosféru…“

O chvíľu prišli za roh do bočnej uličky, kde trochu vŕzgala vývesná tabuľa na hostinci U kančej hlavy, hoci vôbec nefúkalo. Na rozdiel od Troch metiel sa krčma zdala celkom prázdna.

„Netreba nám vchádzať dnu,“ šepkal Dumbledore obzerajúc sa. „Pokiaľ nás nikto neuvidí… teraz si polož ruku na moju, Harry. Nemusíš sa držať priveľmi silno, ja ťa iba vediem. Na tri – jeden… dva… tri…“

Harry sa otočil. Okamžite nasledoval ten strašný pocit, akoby ho pretláčali cez hrubú gumenú rúru, nemohol sa nadýchnuť, každú čiastočku tela akoby mal neznesiteľne stisnutú a potom, keď si už myslel, že sa zadusí, neviditeľné obruče povolili a on stál v chladnej tme a naberal do pľúc dúšky čerstvého slaného vzduchu.

26

Jaskyňa