Harry Potter a Polovičný princ

„Nič,“ okamžite zaklamal Harry.

„Čo ťa rozrušilo?“

„Nie som rozrušený.“

„Harry, ty si nikdy nebol dobrý v oklumen…“

To slovo zapôsobilo ako iskra, ktorá zapálila Harryho hnev.

„Snape!“ zvolal veľmi hlasno a Félix za nimi ticho zakrákoril. „Snape – to sa stalo! Povedal Voldemortovi o tom proroctve, bol to on, on počúval za dverami. Trelawneyová mi to prezradila!“

Dumbledorov výraz sa nezmenil, no Harrymu sa zdalo, že jeho tvár osvietená krvavým svetlom zapadajúceho slnka zbledla. Dumbledore dlho nevravel nič.

„Kedy si sa to dozvedel?“ spýtal sa napokon.

„Práve teraz!“ odvetil Harry a iba horko-ťažko sa krotil, aby nekričal. No zrazu to už nezvládol: „A VY STE HO TU NECHALI UČIŤ A TO ON NAVIEDOL VOLDEMORTA, ABY IŠIEL PO MOJEJ MAME A OTCOVI!“

Sťažka dýchajúc, ako keby zápasili, sa Harry odvrátil od Dumbledora, ktorý stále nepohol ani svalom, a prechádzal sa sem a tam po pracovni, šúchal si hánky a vynakladal posledné zvyšky sebaovládania, aby nezačal všetko okolo seba zhadzovať. Chcel sa oboriť na Dumbledora a zúriť, no zároveň aj chcel ísť s ním a pokúsiť sa zničiť horcrux; chcel mu povedať, že bol hlúpy starec, keď veril Snapovi, ale bál sa, že Dumbledore ho so sebou nevezme, kým neovládne svoj hnev…

„Harry,“ potichu prehovoril Dumbledore. „Prosím ťa… vypočuj ma.“

Bolo rovnako ťažké nepokračovať v zúrivom prechádzaní ako nekričať. Harry zastal, hrýzol si pery a hľadel do Dumbledorovej vráskavej tváre.

„Profesor Snape urobil hroznú…“

„Len mi nehovorte, že to bola chyba, pane, veď počúval za dverami!“

„Nechaj ma, prosím, dokončiť.“ Dumbledore počkal, kým Harry krátko prikývol, a potom pokračoval. „Profesor Snape urobil strašnú chybu. V tú noc, ako počul prvú polovicu proroctva profesorky Trelawneyovej, stále bol v službách Voldemorta. Prirodzene, ponáhľal sa oznámiť svojmu pánovi, čo vypočul, lebo sa to jeho pána hlboko dotýkalo. Nevedel však – nemal to odkiaľ vedieť – ktorého chlapca bude od tej chvíle Voldemort prenasledovať, ani že rodičia, ktorých usmrtí pri svojom vražednom pátraní, budú ľudia, ktorých profesor Snape pozná, že to bude tvoj otec a tvoja matka…“

Harry sa neveselo zasmial.

„Nenávidel môjho otca tak, ako nenávidel Siriusa! Nevšimli ste si, pán profesor, že ľudia, ktorých Snape nenávidí, nakoniec prídu o život?“

„Netušíš, aké výčitky profesor Snape mal, keď si uvedomil, ako si lord Voldemort to proroctvo vyložil, Harry. Som presvedčený, že nič v živote neľutoval väčšmi, a to je príčina, prečo sa vrátil…“

„Ale on je veľmi dobrý v oklumencii, však, pane?“ namietol Harry a hlas sa mu triasol od úsilia udržať ho pevný. „A nie je Voldemort ešte aj teraz presvedčený, že Snape je na jeho strane? Pán profesor… ako si môžete byť istý, že Snape je na našej strane?“

Dumbledore chvíľu nič nepovedal a tváril sa, akoby sa usiloval o niečom rozhodnúť. Napokon sa ozval: „Som si istý. Úplne Severusovi Snapovi verím.“

Harry chvíľu zhlboka dýchal v snahe spamätať sa. Nepomáhalo to.

„Ale ja nie!“ vykríkol rovnako hlasno ako predtým. „Niečo chystá s Dracom Malfoyom práve teraz, rovno pod vaším nosom a vy stále…“

„Už sme to preberali, Harry,“ pripomenul mu Dumbledore, ale teraz to znelo prísne. „Povedal som ti svoje názory.“

„Dnes večer odchádzate zo školy a ja sa stavím, že ste neuvažovali o tom, že Snape a Malfoy by sa mohli rozhodnúť…“

„Čo?“ nadvihol obočie Dumbledore. „Z čoho ich vlastne podozrievaš?“

„Ja… niečo chystajú,“ odvetil Harry a zaťal ruky v päste. „Profesorka Trelawneyová bola práve v núdzovej miestnosti, pokúšala sa odpratať svoje fľašky sherry, a počula, ako Malfoy radostne výska! Pokúšal sa tam opraviť niečo nebezpečné a ak chcete vedieť môj názor, tak to konečne opravil a vy si odídete zo školy bez…“

„Dosť,“ prikázal Dumbledore. Povedal to celkom pokojne, a predsa Harry ihneď zmĺkol. Vedel, že napokon prekročil akúsi neviditeľnú hranicu. „Myslíš si, že keď som tento rok odchádzal, nechal som čo len raz školu bez ochrany? Nie. Aj dnes bude škola chránená o to väčšmi. Prosím ťa, len nehovor, že neberiem bezpečnosť svojich študentov vážne, Harry.“

„Ja som ne…“ mrmlal Harry trochu zahanbene, ale Dumbledore ho prerušil.

„Už si neželám o tej veci viac diskutovať.“

Harry si zahryzol do jazyka, aby mu neodvrkol, lebo sa bál, že už aj tak zašiel priďaleko, že sa pripravil o príležitosť sprevádzať Dumbledora, no Dumbledore pokračoval: „Chceš dnes večer ísť so mnou?“

„Áno,“ ihneď odpovedal Harry.

„Dobre, tak potom ma počúvaj.“

Dumbledore sa vystrel v celej svojej výške.

„Vezmem ťa so sebou iba pod jednou podmienkou: že poslúchneš všetky moje príkazy ihneď a bez otázok.“

„Samozrejme.“

„Musíš ma vypočuť, Harry. Myslím tým, že musíš poslúchnuť aj také rozkazy ako – bež, skry sa alebo vráť sa. Mám tvoje slovo?“

„Ja… áno, pravdaže.“

„Ak ti poviem, že sa máš skryť, urobíš to?“

„Áno.“

„Ak ti poviem, že máš ujsť, poslúchneš?“

„Áno.“

„Ak ti poviem, že ma tam máš nechať a zachrániť sa, urobíš, ako ti poviem?“

„Ja…“

„Harry?“

Chvíľu na seba hľadeli.

„Áno, pane.“