Harry Potter a Polovičný princ

„Teraz zase len hádam, ale myslím, že Merope, zaľúbená až po uši do manžela, ho už ďalej nemohla z o t r o č o v a ť čarovnými prostriedkami. Zrejme mu prestala dávať elixír lásky. Možno bola taká omámená láskou, že presvedčila samu seba, že teraz sa do nej zaľúbi už aj tak. Možno si myslela, že zostane kvôli dieťaťu. Tak či onak sa mýlila. Odišiel od nej a nikdy viac ju nevidel a ani sa nenamáhal zisťovať, čo sa stalo s jeho synom.“

Obloha vonku bola atramentovočierna a lampy v Dumbledorovej pracovni akoby svietili jasnejšie.

„Myslím, že to na dnes stačí, Harry,“ uzavrel Dumbledore stretnutie po chvíľke.

„Áno, pán profesor.“

Vstal, ale neodchádzal.

„Pán profesor… je dôležité vedieť toto všetko o Voldemortovej minulosti?“

„Myslím, že veľmi dôležité,“ odvetil Dumbledore.

„Je… súvisí to nejako s proroctvom?“

„Úplne to súvisí s proroctvom.“

„Dobre,“ povedal Harry trochu zmätene, no napriek tomu spokojne.

Už chcel odísť, no vtom mu zišla na um ďalšia otázka a znova sa obrátil k Dumbledorovi.

„Pán profesor, smiem všetko, čo ste mi povedali, porozprávať Ronovi a Hermione?“

Dumbledore chvíľu naňho hľadel a potom povedal: „Áno, myslím, že pán Weasley a slečna Grangerová dokázali svoju spoľahlivosť. Ale, Harry, požiadaj ich, prosím ťa, aby sa o tom nikomu inému ani len nezmienili. Nebolo by dobré, keby sa roznieslo, koľko viem alebo tuším o tajomstvách lorda Voldemorta.“

„Nie, pán profesor, postarám sa, aby to vedeli iba Ron s Hermionou. Dobrú noc.“

Znovu sa otočil a už bol skoro pri dverách, keď to uvidel. Na jednom zo stolíkov s tenkými nohami, ktoré slúžili ako podstavce pre mnohé krehké strieborné nástroje, ležal škaredý zlatý prsteň s veľkým puknutým čiernym kameňom.

„Pán profesor,“ Harry hľadel naň, „ten prsteň…“

„Áno?“

„Mali ste ho na prste v tú noc, keď sme navštívili profesora Slughorna.“

„Áno,“ súhlasil Dumbledore.

„Ale nie je to… nie je to ten istý prsteň, ktorý Marvolo Gaunt ukazoval Ogdenovi?“

Dumbledore kývol hlavou.

„Ten istý.“

„Ale ako…? Mali ste ho vždy?“

„Nie, získal som ho iba nedávno,“ odpovedal Dumbledore. „Vlastne iba niekoľko dní pred tým, čo som prišiel po teba k strýkovi a tete.“

„To teda bolo zhruba vtedy, keď ste si zranili ruku, pane?“

„Áno, asi v tom čase, Harry.“

Harry váhal. Dumbledore sa usmieval.

„Pán profesor, ako vlastne…?“

„Už je prineskoro, Harry! Vypočuješ si ten príbeh inokedy. Dobrú noc.“

„Dobrú noc, pán profesor.“

11

Hermionina pomoc

Ako Hermiona predpovedala, voľné hodiny šiestakov neboli chvíľami slastného oddychu, ako čakal Ron, ale čas na to, aby si stíhali napísať to množstvo domácich úloh, ktoré dostávali. Nielenže študovali, akoby skúšky mali každý deň, ale aj samotné hodiny boli teraz náročnejšie. Harry ledva rozumel polovicu z toho, čo im po tieto dni vysvetľovala McGonagallová. Ešte aj Hermiona ju musela zo dva razy požiadať, aby zopakovala pokyny. Napodiv a na Hermionino narastajúce rozhorčenie sa vďaka Polovičnému Princovi Harryho najlepším predmetom odrazu stali elixíry.

Neverbálne zaklínadlá sa teraz od nich očakávali nielen na obrane proti čiernej mágii, ale aj na čarovaní a transfigurácii. Harry v klubovni a pri jedle často sledoval spolužiakov a videl, ako im hocikedy celkom ofialoveli tváre a napínajú sa, akoby ich malo už-už roztrhnúť Vedel, že sa v skutočnosti usilujú dosiahnuť, aby ich zaklínadlá fungovali aj bez vyslovenia nahlas. Preto bolo príjemné vypadnúť von do skleníkov. Na herbológii sa teraz zaoberali nebezpečnými rastlinami, ale aspoňže si smeli nahlas zanadávať, keď ich zozadu nečakane schmatol upínavec jedovatý. Pre obrovské pracovné zaťaženie a šialené precvičovanie neverbálnych kúzel si Harry, Ron a Hermiona zatiaľ nenašli čas navštíviť Hagrida. Prestal chodiť do Veľkej siene na spoločné stolovanie, čo bol zlovestný znak, a pri tých niekoľkých príležitostiach, keď prechádzali povedľa neho na chodbách alebo v areáli, záhadne si ich nevšímal či nepočul ich pozdravy.

„Musíme mu to vysvetliť,“ navrhla napokon Hermiona, keď v sobotu pri raňajkách hľadela na prázdnu obrovskú Hagridovu stoličku pri učiteľskom stole.

„Dnes ráno máme konkurz na metlobal!“ pripomenul Ron. „A okrem toho musíme trénovať zaklínadlo Aguamenti pre Flitwicka. A čo mu vlastne vysvetlíme? Ako mu povieme, že ten hlúpy predmet neznášame?“

„To nie je pravda, že ho neznášame!“ namietla Hermiona.

„Hovor za seba, ja som na škroty nezabudol,“ zachmúrene sa ohradil Ron. „Vravím ti, že sme unikli o vlások. Ty si nepočula, ako stále hovorí o tom svojom tupom bratovi? Boli by sme Grawpa učili zaväzovať si šnúrky na topánkach, keby sme zostali.“

„Je mi nepríjemné, že sa s Hagridom nerozprávame,“ dôvodila Hermiona a bolo vidieť, že ju to naozaj trápi.

„Pôjdeme ta po metlobale,“ navrhol Harry. Aj jemu Hagrid chýbal, hoci si takisto ako Ron myslel, že bez Grawpa je ich život jednoduchší. „Lenže konkurz môže zabrať celé dopoludnie, toľko ľudí sa prihlásilo.“ Bol trochu nervózny z prvej zaťažkávacej skúšky v kapitánskej funkcii. „Neviem prečo je naše družstvo zrazu také populárne.“