Harry Potter a Polovičný princ

„Tak potom sa nemôžete sťažovať, že k vám chodia neohlásené návštevy,“ štipľavo namietol Ogden. „Som tu pre vážne porušenie čarodejníckeho zákona, ktoré sa udialo dnes v skorých ranných hodinách…“

„Dobre, dobre, dobre!“ zreval Gaunt. „Poďme teda do toho prekliateho domu, aj tak vám to bude nanič!“

Zdalo sa, že v dome sú tri maličké miestnosti. Z hlavnej, ktorá slúžila ako kuchyňa a zároveň obývačka, viedli dvoje dvere. Morfin sedel v špinavom kresle vedľa dymiaceho ohňa a medzi hrubými prstami skrúcal živú zmiju a potichu sa jej prihováral v parselčine:

„Psst, psst, moja malá,šmyk-šmyk cez náš prah.Buď k Morfinovi milá,inak skončíš na dverách.“

V kúte pri otvorenom okne sa ozval nejaký šuchot a Harry si uvedomil, že v miestnosti je ešte niekto. Dievčina v otrhaných a sivých šatách presne takej farby ako špinavá kamenná stena za ňou stála pri začadenom čiernom sporáku, kde stál hrniec, z ktorého sa parilo, a niečo robila na polici nad ním, kde ležali zanedbané hrnce a panvice. Vlasy mala rovné a mastné a tvár nepeknú, bledú a dosť hrubú. Jej oči, tak ako bratove, hľadeli každé iným smerom. Vyzerala trochu čistejšie ako obaja muži, ale Harry si pomyslel, že nikdy nevidel ubitejšie stvorenie.

„Moja dcéra Merope,“ mrzuto predstavil dievča Gaunt, keď Ogden na ňu spýtavo pozrel.

„Dobré ráno,“ pozdravil ju Ogden.

Neodpovedala, len vyľakane pozrela na otca, otočila sa chrbtom do miestnosti a ďalej prekladala hrnce na polici.

„Tak dobre, pán Gaunt,“ začal Ogden, „aby sme prešli rovno k veci. Máme dôvodné podozrenie, že váš syn Morfin včera v noci čaroval pred muklom.“

Ozvalo sa ohlušujúce tresknutie. Merope pustila jeden z hrncov.

„Zdvihni to!“ zreval na ňu Gaunt. „To je ono, len sa plaz po zemi ako dáky špinavý mukel. Načo máš prútik, ty darebné vrece hnoja!“

„Pán Gaunt. Prosím vás!“ šokovane zvolal Ogden. Vtom Merope, ktorá už medzitým hrniec zdvihla, očervenela, až jej tvár ofľakavela, a znovu sa jej hrniec vyšmykol, roztrasene vytiahla z vrecka prútik, namierila ním na hrniec a náhlivo nečujne zamrmlala zaklínadlo, po ktorom sa hrniec šmýkal po zemi ešte ďalej od nej, narazil do protiľahlej steny a pukol na dvoje.

Morfin sa rozrehotal. Gaunt zvreskol: „Oprav to, ty mizerný drúk, oprav to!“

Merope tackavo prešla po miestnosti, no kým stihla zdvihnúť prútik, Ogden chytil svoj a rozhodne zvolal: „Reparo!“ Hrniec sa okamžite opravil.

Gaunt sa chvíľu tváril, akoby sa chystal na Ogdena nakričať, ale rozmyslel si to, namiesto toho sa zaškľabil na dcéru: „Máš šťastie, že je tu ten milý pán z ministerstva! Možno ma ťa zbaví, možno nemá nič proti tým špinavým šmuklom….“

Merope na nikoho nepozrela, ani sa Ogdenovi nepoďakovala, zdvihla hrniec a trasúcky ho vyložila na policu. Potom stála celkom nehybne chrbtom k stene medzi špinavým oknom a sporákom, ako keby si neželala iné, iba splynúť s kameňom a zmiznúť.

„Pán Gaunt,“ začal Ogden znova, „ako som povedal, dôvod mojej návštevy…“

„Počul som to už prvý raz!“ zrúkol Gaunt. „No a čo? Morfin dal nejakému muklovi, čo si zaslúžil – no a čo je na tom?“

„Morfin porušil čarodejnícky zákon,“ prísne pripomenul Ogden.

„Morfin porušil čarodejnícky zákon,“ Gaunt napodobnil nadnesene a spevavo Ogdenov hlas. Morfin sa znova zarehotal. „Dal voľajakému špinavému muklovi príučku. To je teraz ilegálne?“

„Áno, žiaľ, je,“ potvrdil Ogden.

Vytiahol z vnútorného vrecka malý zvitok pergamenu a rozvinul ho.

„Čo je to, rozsudok?“ spýtal sa Gaunt a nebezpečne zvyšoval hlas.

„Je to predvolanie na ministerstvo na výsluch…“

„Predvolanie! Predvolanie? Čo si vy myslíte, kto ste, že si len tak dovolíte predvolať môjho syna?!“

„Som vedúci jednotky pre presadzovanie magického práva,“ povedal Ogden.

„A myslíte si, že my sme čvarga, čo?“ vrieskal Gaunt, pristúpil k Ogdenovi a špinavým prstom so zažltnutým nechtom mu ukazoval na hruď. „Háveď, čo si sem prifrčí, len čo im to ministerstvo nakáže? Viete, s kým hovoríte, vy špinavý malý mukel, viete to?“

„Mal som dojem, že hovorím s pánom Gauntom,“ odvetil Ogden a tváril sa ostražito, ale trval na svojom.

„Presne tak!“ reval Gaunt. Chvíľu si Harry myslel, že Gaunt naznačuje rukou oplzlé gesto, ale potom si uvedomil, že ukazuje škaredý prsteň s čiernym kameňom, ktorý nosil na prostredníku, a máva ním Ogdenovi pod nosom. „Vidíte to? Vidíte to? Viete, čo to je? Viete, odkiaľ pochádza? Celé storočia ho máme v rodine, až tak ďaleko siahajú naše korene, a celý rodokmeň je čistokrvný. Viete, koľko mi za toto ponúkali s erbom Peverellovcov vytesaným do kameňa?“

„To naozaj netuším,“ povedal Ogden a zažmurkal, keď mu Gaunt prsteňom len-len že neoškrel nos, „a je to celkom od veci, pán Gaunt. Váš syn spáchal…“

So zúrivým výkrikom sa Gaunt rozbehol k dcére. Na okamih si Harry pomyslel, že ju zaškrtí, keď mu ruka vyletela k jej hrdlu, no vzápätí ju vliekol k Ogdenovi za zlatú retiazku, čo mala na krku.

„Vidíte toto?“ reval na Ogdena a potriasal pred ním zlatým medailónom, kým Merope chrčala a lapala dych.